The Umbrella Academy (sk)

6.

Sarah

Už hodinu pozerám na stenu. Na moju krásnu bielu stenu, a sedím na mojej posteli. Na mojej krásnej hnedej posteli. V hlave mám zmätok. Obrovský zmätok. Vlastne teraz som odbočila od mojej témy a rozmýšľam nad úplnými blbosťami. Áno, blbosťami. Čo by som bez blbostí robila. No nie? Bože! Zastavte niekto tento schizofrenický rozhovor. Myslela som si že som dosť ďaleko aby si ma nikto nevšimol, nieto aby ma počul. Ako ma mohol počuť. Bol zavretý v Meritechu a ja som bola v budove naproti. Žeby mal schopnosti, o ktorých som nevedela? Alebo? Sakra. Ako som mohla byť taká hlúpa?
Urobila som obrovskú chybu. Akú? Vážne? Podcenila som Hargreevsa. No jo to je zákerné. Ale aj tak! Aaah.

Jediné čo ma napadlo bolo zavolať Lile.

*Zvonenie telefónu*

L - ano?

S - to som ja Sarah. Iba som ťa chcela počuť, spýtať sa ako sa máš? Čo robíš?

L- Oh. Sah. Mám sa dobre. A práve pozerám film. A ty?

S- tiež a.........

Keď som bola už nejakú chvíľku ticho a rozmýšľala čo jej poviem ozvala sa sama.

L- Čo? Problém s Päťkou?

S- Ah. Vlastne ano. Trocha som to posrala.

L- Uhm. Počúvam.

S- Neviem čo sa stalo. Proste som bola.......

Prerozprávala som jej všetko čo sa stalo. Bolo to asi na hodinu hovoru. A potom sme ešte ďaľšiu hodinu kecali o ničom. Nebudem klamať keď poviem že to bol najlepšie strávený čas za posledných pár dní.

Vôbec sa mi nechcelo. Nič. Čo je čo povedať. Takto rýchlo ma neunavilo asi vôbec nič vždy som mala strašne veľa energie ale nejak všetka znížila.
Keby som to vedela nikdy by som sa do tohto nepustila. Po tom ako som už tretíkrát zívla tak som si išla (maximálne unavene) ľahnúť. 😅

~Nasledujúci deň~

Nie nadarmo sa hovorí: keď sa niečo poserie, tak sa poserie všetko. Zachviľku sa o tom presvedčím nielen ja. Myslela som si že som celkom dobre zdrhla ale bola som na omyle..

Päťka ma dobehla. Bol lepší ako som si myslela, avšak nechápala som to čo som robila. Mala som ho! Stačilo stlačiť spúšť! To sa však nikdy nestalo, nedokázala som to. Niečo vo mne sa zrútilo. Ničomu som nechápala. Keď som si to uvedomila tak som sa dala na útek. To že ja nemôžem neznamená že on nemôže tiež. Bolo však neskoro, aj keď sa to nezdalo on ma dostal. Presne vedel kade pôjdem. Iba som sa na sekundu otočila a už som doňho narazila. Áno, doslova som to doňho napálila. No on s ním ani nehlo, mňa odhodilo asi pol metra a ešte som sa aj zdrbala, no on? On tam s pobavenýím a hlavne narušením úsmevom ďalej stál. Po chvíľke prišiel bližšie chytil ma za ruku a premiestnili sme sa do ich domu. Priviazal ma na stoličku a chvíľu na mňa pozeral. Nechápala som čo robí. A takto som chcela vedieť komu šibe viac, či mne? alebo jemu? Toto bude ešte nadlho. Po chvíli však odišiel. Tipujem že sa za chvíľu vráti a bude sa snažiť zistiť niečo. Neviem čo. Možno nejaké info alebo tak. Neviem čo psychopati potrebujú k životu. Heh. Komické.

Ak ste sa teraz trocha stratili tak vás oboznámim s poslednými hodinami.

Ráno som sa rozhodla že ho budem znova sledovať. Celé dni aj tak strávil iba pri tej budove. Čo s ňou furt má? Neskôr tam prišiel Luther s pomocou Klausa. Klaus už znova troška mimo. Heh, aspoň niečo sa až tak nezmenilo. Vždy bol mimo. Keď ich rozladený Päť poslal kade ľahšie a potom Klaus vykradol obchod naskytla sa moja chvíľa. Veľmi ale že veľmi nenápadne som sa premiestnila bližšie k autu. Keď som si uvedomila že je tu stále veľa ľudí a nemá to zmysel, tak som sa rozhodla počkať na moju kamarátku noc. Asi o hodinu sa zotmelo. Ľudia poodchádzali domov a ulice sa vyprázdnili rozhodla som sa konať. Premiestnila som sa do dodávky, a pritlačila nôž Päťke na krk. Nechápala som ako ale čakal to. V sekunde som totiž ležala na podlahe a nôž som nemala v ruke. Musím uznať bol rýchli. Ale nieje tu jediný so superschopnosťami. Premiestnila som na do prázdnej budovy, z ktorej som ho nedávno pozorovala.
Nečakal som že budeš ako ja. Zasmial sa a ja som nevedela či to brať ako pochvalu alebo urážku. Celkom som využila chvýľu kedy bol ešte stále troška vyvedený z miery. Podkopla som mu nohy a ku hlave som mu priložila zbraň.  Vtedy som si uvedomila že to nedokážem. Mala som až pud ho ochraňovať.

No a ďalej to už poznáte..... Takto nejak som sa objavila. Tu. Aj cez moje pokusy o útek sa mi to nedarilo. Niekto by si povedal že kde je problém? Však sa viem teleportovať, no nie? Presne nie?! Nejde to! Vôbec tomu nechápem. Prečo? Žeby mi niečo nasadil? Alebo?

Ani neviem kedy ale oproti mne sedel Päťka. A pil kávu. Čiernu. Asi jediná vec, ktorá bola medzi mnou a smrťou. Aspoň som si to myslela.
Takže. Ty si ako my? Spýtal sa po chvíli keď si uvedomil že sa o nič nepokúsim a ani nič nepoviem.
Dalo by sa povedať. Odpovedala som. Čo som mala robiť. Neovládla som sa, musela som.
Priblížiš mi to? Spýtal sa znova.
Ja som iba záporne pokrútila hlavou. Nikdy! Ani keby ma to malo stáť život. Čo asi bude.
Fajn. Tak si to tu uži. Povedal, zhasol a bola na odchode. Sakra. Toto nie!
P-počkaj! Zakričala som.  Ak to ešte niekomu nedošlo tak mám hrozný strach z tmy.
Najskôr sa trochu nechápavo otočil, potom zastal a čakal čo zo mňa vypadne.
Takže? Už mu dochádzali nervy. Videla som mu to na očiach.
Ja-ja sa strašne bojím tmy. Povedala som. Vedela som že toto počuť nechcel ale nemohla som. Nemohla som mu viac povedať.
A? Je to tu stratil nervy.
Nemôžem ti viac povedať. Aspoň zatiaľ. Povedala som. Bola to pravda. Nemohla som, nešlo to.
Fajn! Ako chceš!  Znova sa otočil zhasol a odišiel.
Prosím. Vedela som že ma počuje. Dúfala som v to. Chytil ma záchvat. Nenávidím tmu. Zvládala som ju len v prípade že bol niekto pri mne.
Zrazu som zacítila dotyk na ramene.
Tyran som neni. Povedal a teleportoval sa preč. Nechal mi tu niečo ako lampu. Nevedela som to popísať ale dávalo to svetlo aspoň do troch metrov.
Ďakujem. Povedala som úplne potichu no bola som si viac ako istá že to počul.

~love you~
💙