The Umbrella Academy (sk)

7.

Päťka

Po minulom fiasku som nenechal nič na náhodu. Nebol som si istý či to skúsi aj dnes, ale istota je istota. Vyšiel som z izby po požiarnom schodisku. Prvé čo som si všimol bol Klaus v kontajnery. Zjavne už našiel miesto kde zapadá. Chvíľu som rozmýšľal čo robí no došlo mi, že mi je to jedno. Nastúpil som do starej dodávky a mal namierené priamo k budove Meritechu. Koniec sveta sa pomaly blíži a ja nejsom ani o krok bližšie k zisteniu kto za to bude môcť. Znova som si prezeral toto oko. Dúfam že mi pomôže, pretože ak nie..... Ani na to nechcem pomyslieť. Nechcem znova prísť o rodinu. Znova už nie.

Nachvíľu som mal pocit že som späť v apokalipse.
Nie, nie,nie! Chytala ma panika. Bolo to niečo hrozné. Nikto si nevie predstaviť čo som tam prežíval. Boli to muky. Nemať čo jesť, piť. Mal som 13 a musel som sa starať sám o seba. Nikoho som nemal. Vôbec nikoho..... Dokým som nestretol Dolores. Bola svetlom môjho života. Podporovala ma.

Pravda! Dolores! Pomaly som otvoril batoh a vytiahol ju z neho. Bola to ona. Našiel som ju nedávno, pri útoku Hajzla a Chachy či ako sa to volajú.  Z môjho zamyslenia ma vyrušil nepatrný pohyb. Takže, ako som si myslel. Prišiel znova! Počkať! Je to dievča! Nebol som si úplne istý. No nemal som šancu sa nad tým zamýšľať, keďže mi do auta nastúpil Luther.

Ako si ma sakra našiel!? Spýtal som sa narovinu.  Jeho pocit vodcovstva si môže strčiť. Som od neho starší a som taktiež skúsenejší ako on.

To nie ja ale.... Odpovedal a následne kývol hlavou dozadu dodávky.
Keď som sa tam otočil naskytol sa mi pohľad na Klausa, ktorý obchytkával moju Dolores! Okamžite som po ňom niečim hodil a vyhnal ho von.
Luther mal silnú chvíľu a hovoril o tom ako ma chápe. Že on bol vyhostený na mesiac.....

Prišiel si sa ľutovať? Alebo potrebuješ dačo dôležitejšie? Pretože ak nevidíš, mám prácu! Ešte chvíľu by som ho mal počúvať a prial by som si byť znova v apokalipse.

Zrazu nám Klaus prebehol okolo auta po tom ako vykradol obchod. Typický Klaus, nevie sa správať ako dospelý a všetky peniaze minie na drogy. Nad týmto faktom som iba prevrátil očami. Keď som si uvedomil že tu prítomný Luther ešte niečo hovorí uzemnil som ho rýchlou odpoveďou.

Vieš čo Luther? Ja som sa nikdy necítil že som lepší ako vy! Ja som to vedel! Zatiaľ čo TY si si vydupkával otcovu pozornosť a počúval si ho ako poslušný ratlíček, JA som hnil v apokalipse, bez šance na útek. Takže ano! Som lepší než vy.

Dokončil som svoj monológ. Luther sa urazil a odišiel. Síce mi chcel pomôcť ale bolo by to na nič. Nemalo to cenu. Neprežil to! Tak ako to neprežil nikto z nich. Chvíľu po tom ako odišiel som si všimol že moja pozorovateľka sa presunula. Musím uznať bola dobrá, ale nie lepšia ako ja.  Tváril som sa že ju nevidím. Nemalo by cenu sa o niečo snažiť teraz, bol deň a plno zvedavých očí naokolo. Vedel som že ani ona by sa o nič nepokúsila. Nevedel som moc odhadnúť jej vek či hlavné črty tváre, bola dobre maskovaná.

Asi po hodine alebo tak sa zotmelo. Už som iba čakal kedy sa pokúsi dostať do auta. Zrazu mi zmizla z dohľadu. Nevedel som kam išla, alebo kde sa práve nachádza. Myslím že ma to na sekundu zaskočilo. Ona to ako keby vycítila a ja som už vedel kde je. Presnejšie cítil som to. Ako? Heh. Hlúpa otázka. Mal som nôž na krku.

Dobre vedela čo robí, avšak to som vedel aj ja.

Portol som sa za ňu a švihol s ňou o zem. Nôž jej vypadol, asi nebude až taká dobrá ako som si myslel. Podotýkam že som si to myslel. Ležala tam avšak netvárila sa vystrašene práve naopak na tvári jej hral zreteľný úškrn, ktorý som ja nepochopil. Vlastne som na to ani nemal čas, pretože nás teleportovala do tej budovy, s ktorej ma pozorovala.
Počkať! Teleportovala!? Toto nedáva zmysel! Ibaže by bola jednou z nás!  Bol som mimo.

Čo ak za apokalipsu môže ona! Blbosť. Má síce hnedé oči ale bledé a bulva, ktorú vlastním je tmavšia. Prečo študujem jej oči.

Nečakal som že budeš ako ja.  Povedal som aby som vypadal menej zmätene. No,....nevydalo. pustila sa do mňa a hovorím vám rukavičky zabudla niekde za siedmimi horami.
Heh. Tento joke sa mi podaril. Musím sa priznať nebol to dlhý boj. Nemal som na ňu. Bola nevypočítateľná, alebo ja som bol až moc pomalý.
Shit! Nečakal som to, ale stalo sa. Vlastne neviem ako a dostala ma na zem. Mierila na mňa zbraň, ktorú netuším odkiaľ zobrala. Do tejto pozície som sa dostal iba z jedného dôvodu. Bol som až moc fascinovaný ňou. Jej pohyby boli ikonické.

Heh ide mi o život a ja rozmýšľam na technikou boja. Vlastne. Prečo stále žijem?! Nechápavo som sa pozrel na dievča, ktoré na mňa hodilo nechápavý pohľad a rozbehlo sa preč. Tak toto nie moja milá! Pokúsila si sa ma zabiť a myslíš si že ti to prejde? Heh? Tak to si vedľa jak tá jedľa.
Postavil som sa na nohy a bežal priamo za ňou. Mal som taký pocit že presne viem kam bude bežať. Bola rýchla ale ja som sa už spamätal a tam bol stred jej zlyhania. Som proste najlepší.

Uvidel som ju. Práve sa otočila a ja som sa premiestnil priamo pred ňu. Vpálila to do mňa celou silou. Aspoň myslím, mala takú silu asi ako pierko. To ju vystihovalo pierko. Odhodilo ju odomňa asi pol metra a dopadla v polosede. Nad tým som sa iba pousmial. Stačilo pár minút a karta sa obrátila na moju stranu. Podišiel som ku nej, chytil ju za ruku a premiestnil do domu. Tam som ju priviazal o stoličku. Odišiel som si pre kávu. Zamyslel som sa. Vlastne ona sa vie teleportovať. Nie? Chytil som šálku,  stoličku a premiestnil sa pred ňu. Trvalo jej minútu, než si všimla že tam pred ňou sedím. Keď mi začala venovať svoju pozornosť a ja som bol presvedčený že sa jej nepodarí portnúť sa preč, začal som jej klásť otázky.

Bol som na pokraji vybuchnutia. Neodpovedala ani na jednu moju otázku! Teda odpovedala ale odpovedala v otázkach, resp. Všetko vyznelo viac ako hádanky, ako otázky. Rozhodol som sa ísť preč. Pár hodín osamote jej možno rozviaže jazyk.

Zhasol som a mieril si to ku dverám, keď v tom.

Strašne sa bojím tmy. Povedala.

A? Je to tu stratil som nervy. Keby mi aspoň raz normálne odpovedala. Ale ona nie. Ževraj mi viac nemôže povedať. Kašlem na ňu. Zabuchol som dvere, keď som to započul.
Prosím! Nepovedala to nejak extra nahlas ale počul som to. Bol to tak zúfalý čin. Chcel som ju tam tak nechať, no keď som si uvedomil že by som nemohol ani rozmýšľať bez toho aby som si vyčítal že tam je po tme. Schmatol som preto malú lampičku a položil som jej ju ku nohám.

Tyran nejsom. Povedal som a odišiel. Stalo sa to znova. Akoby v hlave som započul tiché : Ďakujem.

~love you~
💙