The Umbrella Academy (sk)

8.

Sarah

Nespala som. Načo? oplatilo by sa mi to? Netuším čo má Päťka za ľubom ale ja sa nedám!

~o hodinu~

Prešla asi už hodina odkedy svitlo. Nudím sa tu. Myslela som si že sa mi cez noc "dobijú" schopnosti, ale nič sa nestalo. Pokúšala som sa o teleportovanie už asi dvanásťkrát.
Kedy som vedela čo ma blokuje.... Povedala som si nahlas. Rozmýšľala som či by ma niekto počul ak by som začala vrieskať. Keď tak nadtím uvažujem......Možno to nieje až tak zlý nápad....čo tak si zakričať. Môj mozog sa s touto myšlienkou pohrával už desať minút, keď som si uvedomila že mi nefungujú schopnosti a Päťka by ma na mieste zabil. Takže sa to zamieta.

Nudím sa. Oznámila som moje pocity. Nikto ma však nepočul alebo to bolo všetkým fuk, aj keď  sa mi zdalo že sa jedna myš zastavila.....bože ja som paranoidná! Zachvíľu mi tu budú lietať jednorožci. Musím, musím sa odtiaľto dostať a to rýchlo! Dochádza mi čas. Ktovie čo má Päťka za ľubom, ktovie čo všetko o mne vie.
No vlastne teraz, keď sa nad tým tak zamyslím asi toho o mne až toľko nevie..... Pretože ak by o mne dané informácie vedeľ, tak by som už bola mŕtva.

Z rozmýšľania ma vytrhol zvuk otvárajúcich sa dverí. Chvíľku nikto nevstupoval, keď som ho uvidela. Nikto by nepovedal že budem taká šťastná keď ho uvidím. On bol úplne super.

Klaus sa na mňa pozrel a zastavil.

Kto si? A čo tu robíš? Pozrel sa na mňa a zažmurkal.

Som...som Erika, a iba si tu tak priviazano sedím. Nechceš ma odviazať? Potom by sme mohli niečo dať. Čo ty na to?
Myslím že lepšie by to nesformoval ani Lucifer. Síce som nechcela Klausa ťahať za nos, bol to predsalen môj najobľúbenejší brat, ale nejako som sa odtiaľto dostať musela.

No, -  to, -  znie, -  celkom, -   dobre,...
Videla som na ňom že je troška na mol. Heh, lepšie povedané bol zdrogovaný a namol.

Tak šup.... Povedala som troška nedočkavo.

A si si istá že tu nejsi, preto lebo sa Päťka chcel zabaviť? Pozrel na mňa podozrievavo.

Nie. Ja ani neviem kto je Päťka. Zaklamala som znova. Z tej vety mi prišlo zle. Nevedela som či sa mám smiať alebo volať psychiatra. Akože mohla by som urobiť oboje....Wtf nad čím zas rozmýšľam.

Fajn! Povedal Klaus napokom a rozviazal ma. Ja som sa naňho usmiala a podala mu fľašku kvalitného alkoholu.  Klaus sa usmiaľ ako dieťa keď dostane lízatko a hneď aj flašku otvoril. Bola som rada že sa nestará odkiaľ som ju zobrala. Ak by sa totižto staral musela by som mu asi povedať pravdu, a to sa mi vážne nechcelo. Ja som otvorila druhú fľašku a štrngla si s ním. Niesom alkoholik ale občas si vypijem. Je mi jedno ako moc budem na mol. Teda teraz sa neopijem a nebudem na mol musím ešte zdrhnúť. Takže som si pomaly upíjala a na pol ucha počúvala Klausa. Hovoril že ho tu nikto nebere vážne, ale že on proste nedokáže bez omamných látok byť. Je to hrozné stretávať sa s mŕtvimy. Odkedy ho starec zavrel u rodinnej hrobke to s ním ide dole vodou. Hrozné dačo.
Neviem či je horšie to že môj bývalý najlepší kamarát netuší kto som alebo to že je šikanovaný vlastnou rodinou.

Som trošku ale iba trošičku, trošilinku, trošililinečku pripitá. Čo znamená že som na šrot a hovorím z cesty. No.....možno nie až tak z cesty, však viete čo sa hovorí!
Ožratý človek, pravdivý človek.
Sérum pravdy? Alkohol!
Pripitý klamať nevedia.
Myslím že so mnou to inak nieje.

Klaus. Klausíček. Klausovič. Heh. Bože ja som taaaaak ožratá.

Sa-hik-Sa-hik. Sarahuška alebo hruška? A on na tom nieje o nič lepšie.

Vieš o tom. Hik. Že si môj. Hik. Brat? Hik. Spýtala som sa a začala sa smiať, ani som si neuvedomila že povedal moje pravé meno.

A vieš ty. Hik. Že ja. Hik. O viem to. Hik. Teda. Hik. Ja o tom. Hik. Viem?
Povedal a smial sa tiež.

Keď som si uvedomila čo povedal asi som aj vytriezvela. Počkať! Ako? Čo?

Klaus? Ako.....Ako o tom vieš?  Spýtala som sa nechápavo.

To je logické. Hik. Pamätám si ťa. Hik.  Povedal akoby mimochodom

Ako je možné že si ma pamätá? To si ma pamätal celú dobu? Ako? Ničomu nechápem.

Klaus.... Ako? Ako to? Frustrovane som sa spýtala.

No. To je na dlho. Hik. Sestrička. Číslo osem. Povedal a usmial sa.

Nechápem ako si si mohla myslieť že som zabudol na moju jedinú kamošku, jediného človeka, na ktorého som sa mohoľ spoľahnúť. Hik. Aj keď som sa snažil, nachvíľu sa odmlčal a pozrel mi do očí. To čo som tam videla bolo desivé. Bolo tam toľko smútku a trápenia. Obyčajný človek by to nedokázal uniesť ani keby bol feťák či silný alkoholik.

Ben.  Znova predíchaval.

Ben? Zopakovala som po ňom nechápavo.

Áno, Ben by na TEBA nemohol zabudnúť. Vždy! Po každej misii si mu pomohla prekonať tú bolesť, ten strach. Ben na teba nezabudol. Dokončil svoj predslov a mne sa spustili slzy.

  T....ty si v spojení s Benom? Položila som mu otázku a v hrdle sa mi zväčšila guča smútku. Bolelo to. Bolelo ma to keď sa Ben nevrátil z misie. Boli to priam muky.

Uhm. Prikývol Klaus.

A..je tu? spýtala som sa s ďalšou vlnou sĺz na krajíčku.

Teraz nie. Prepáč. Povedal súcitne.

Ja som iba prikývla a pozerala na oblohu. Sedeli sme na streche a pozorovali oblaky. Bolo to fajn. Úplne som zabudla prečo som vlastne tu a čo mám na práci. Zrazu sa mi objavila spomienka.

~spomienka~

Číslo osem! Zmizni z tohto domu! Zlihala si a už si viac nezaslúžiš byť v týme!
Kričal Sir Redinald Hargreeves na malé dievča, ktoré so slzami v očiach stálo pred otvorenými dverami ich domu.

A-A-Ale ja nemám kam ísť! To nemôžete! Odpovedalo malé dievčatko na obranu.

Ale môžem! Dve slová, ktoré mali ukončiť ich rozhovor. No nestalo sa tak. Z rady šiestich detí vystúpil chlapec. Štíhli a tmavovlasý chlapec.

To nemôžeš! Jediný kto zlihal si ty! Začal kričať syn na otca.

Číslo štyri! Čo si to dovoľuješ! Zhrozil sa otec.

Grace! Odveď deti do izieb! Na dnes majú voľno! Povedal Sir Redinald a robotia žena /zjavne matka/ odviedla jej šesť detí do izieb.

V chodbe zostalo len malé uplakané dievčatko a starý mrzutí muž, ktorý si po smrti jeho jedinej lásky nikoho nepustil k srdcu.

A teraz. Dovidenia Číslo osem. Povedal úplne neutrálnym hlasom a zatvoril dvere.

~koniec~

~love you~
💙