Trpasličie dedičstvo

1.

Bol krásny slnečný deň, vtáci spievali radostné piesne a ľudia si užívali teplé lúče slnka.
Pofukoval veľmi príjemný vetrík, taký, čo nežne hladil každú živú dušu a dal jej pocit ľahkosti. Alexander sedel na malom drevenom stolčeku na záhrade a s plátnom pred tvárou. Maľoval obraz, ktorý chystal hrdo zavesiť vo svojej izbe. Namaľoval naň seba a svojho brata Frederika, ako vo svojich rukách držia meče a nad hlavami im lieta Argaras.
,,Vyzerá to skvele," pochválila ho matka a pohladila ho po vlasoch. Nikto z dedinčanov si ani len nedokázal predstaviť, ako veľmi mládencov tešila zmena ich rodičov. Z roztrasených zanedbaných pijanov sa stali milujúci rodičia, ktorí boli ako vymenení. Nikto nevie, čo ich prinútilo zmeniť sa, no mnohí to pripisovali práve Arachne, ktorá bola v ich očiach ako polobohyňa.
Alexander sa šibalsky pousmial a pyšne sa pozrel na svoje dielo.
,,Namaľoval si mi moc veľký nos," štuchol doňho zozadu Frederik a Alexander sa zahojdal na stoličke tak veľmi, až skoro spadol.
,,Si blázon." Prudko sa otočil a oprskal bratovi tvár zafarbeným štetcom.
,,Vy asi nikdy nedospejete," krútila nad nimi hlavou ich matka a odišla povešať prádlo.
Frederik si so smiechom zotrel rukou farbu z tváre a utrel ju do trávy.

,,Myslíš si, že na nás zabudla?" spýtal sa Alexander brata.

,,Nebuď blázon, za tak krátku dobu? Arachne nemá sto rokov, aby jej mozog požieralo starecké blúznenie a zabúdanie," zasmial sa Frederik, no dlho mu ten úsmev nevydržal.

,,Je to už nejaký čas, čo o nej nikto nepočul. Čo myslíš, že robí? Napadá ťa miesto, kde by sa mohla ukrývať?"

Frederik pokrútil hlavou. Nemal tušenia.
,,Neviem. Dúfam však, že nám to vynahradí poriadnym dobrodružstvom, už umieram od nudy!"

Bratia sa pobrali do domčeka, kde na nich čakal čerstvo pečený chlieb s lahodným maslom.
,,Mama je vážne skvelá pekárka," oblizoval sa Alexander a utrel si z kútika úst slinu.

Frederik doňho štuchol vo dverách a rozbehol sa k stolu. Chcel najviac kúskov chleba, koľko bolo možné schmatnúť.

,,Ty nenažraté prasa," mračil sa Alexander a snažil sa brata dobehnúť.

Vo dverách sa objavil ich otec. Síce sa zmenil k lepšiemu, no prísnosť ho neopustila.
,,Máte päť rokov alebo čo?!" povedal chrapľavým hlasom a dupol nohou. Napriek všetkému ho jeho synovia milovali, ale naháňal im strach.
,,Nedoprajete jeden druhému, nebude jesť ani jeden." Prstom im naznačil, aby šli von.
,,Budete mi pomáhať rúbať drevo."

Mladí muži vyšli von s takým nadšením akoby im včely uleteli. Ich matka nad nimi len pokrútila hlavou a v duchu sa usmiala. Zodvihla košík, v ktorom mala prádlo a vrátila sa späť dnu.

,,To bude zas trest. Budeme tu s ním minimálne doobeda," povzdychol si Frederik a stisol pery. Alexander len mykol plecami a vzal sekeru zo zeme.

,,Tú daj mne, priniesol som vám menšie," prišiel ich otec a podal im dve sekery menších rozmerov. Zarazili sa. ,,Má nás snáď za neschopné deti?" prevrátil očami Frederik.
Všetci traja začali rúbať drevo. Narúbané drevo rovnomerne ukladali na seba a po chvíli si Frederik začal pískať veselú pieseň. Aspoň trocha to pozmenilo atmosféru a prerušil to hrobové ticho, ktoré medzi nimi bolo.

Zrazu začali štekať psy a ľudia začali kričať, akoby videli nejaké zjavenie. Jedni vychádzali zo svojich domov, iní vykukovali z okien. Zdalo sa, že sa v dedine dialo niečo výnimočné či nezvyčajné. Mládenci si stúpali na špičky a naťahovali krky až niekde k nebu, snažiac sa zachytiť, čo sa to tam deje. Nemali však šancu niečo vidieť, pretože sa všetci nahrnuli na jednu kopu ako mravce na sladké.

Bez jediného opýtania sa odhodili sekery na zem a rozbehli sa k rozvášneným dedinčanom.
,,To je ona!" zvolal pekár Gustáv.
Ľudia začali padať na zem ako vyrúbané stromy a klaňali sa.
Alexander konečne mohol využiť svoj nižší vzrast a prepchal sa pomedzi ostatných. Ostal stáť ako socha, keď videl, koho príchod to tak ospevujú.
,,Arachne!" zakričal z plných pľúc a rozbehol sa oproti nej. Venoval jej silné objatie a široký úsmev.
,,Z cesty, prosím!" pučil sa Frederik pomedzi urastených chlapov, keď začul meno svojej priateľky.

Arachne oboch s úsmevom pozdravila a podvihla obočie.
,,Buďte pozdravení! Ako sa darí mojim ľudským priateľom?" vyzvedala, avšak z jej tváre úsmev nemizol.

,,To ti teda trvalo! Poď za nami, na otázky budeš odpovedať ty," chytil ju Frederik za ruku a ťahal ju pomedzi dav na ich záhradu. Ľudia za ňou naťahovali ruky, kričali a správali sa ako pomätení. Arachne nemala rada pozornosť a už vôbec nie veľké davy ľudí. Spôsobovalo jej to úzkosť a nepokoj v duši, preto ju potešilo, že ju jej priatelia vzali inde.

Keď ich videl otec prichádzať s mladou pohľadnou ryšavovláskou, pochopil, o koho ide. Bolo nemožné, aby ju nespoznal po toľkom básnení od jeho synov. Položil sekeru na veľký peň, jemne sa pousmial a zložil na znak úcty čiapku z hlavy.
,,Vitaj u nás, Arachne."

Arachne sa pokorne uklonila a s pohľadom zapichnutým do zeme poďakovala za milé privítanie.
,,Máte tu naozaj krásne, klobúk dolu!" povedala a skutočne zo svojej hlavy sňala svoj špicatý tmavofialový klobúk.
,,Nový klobúk, hodí sa ti," polichotil jej Frederik a usmieval sa na ňu ako slniečko.

Arachne bola veľmi šťastná z toho, že ich konečne vidí. Dvoch bláznov rovnakej krvi, ktorí sú síce dospelí, no dušami ostanú deťmi snáď naveky. Prechádzala sa ich skromnou záhradou, ktorá hýrila všetkými farbami kvetov a rozvoniavala nádhernými vôňami, najmä vôňou ruží. Ako kráčala, všimla si v strede záhrady plátno a malý drevený stolček. Zvedavo pristúpila k nemu a pozrela sa na daný umelecký výtvor.
,,To je nádherné, to si maľoval ty?" hrejivo sa usmiala a pozrela sa na Alexandra. Ten iba s lícami ako paradajky prikývol. Ešte nikto iný okrem jeho rodiny nevidel nič z jeho tvorby. Podvedome sa bál, dalo by sa až povedať, že hanbil. Mal príliš nízke sebavedomie na to ukázať svetu, čo jeho šikovné maliarske ruky dokážu.
,,P-posaď sa," zakoktal a prisunul k nej malú stoličku. Arachne podvihla svoj levanduľový plášť a usadila sa. Dokonca i voňal levanduľami.

,,Máš nový oblek, odkiaľže, hm?" vyzvedal Frederik a prezrel si čarodejnicu odhora dole. Prišla mu ešte krásnejšia než predtým. Márne sa snažil nečervenať, keď sa mu Arachne tak veľmi páčila. Obzvlášť, keď si všimol, že má jemne odhalený výstrih na jej perleťovom tričku s dlhým rukávom.
,,Ste akísi zvedaví," podvihla obočie. Na bratov to pôsobilo tak, akoby pred nimi niečo tajila.
,,To si píš, že sme! Nikto o tebe dlhší čas nepočul. Nik ťa ani nevidel. Kam si sa podela?" vypytoval sa pre zmenu Alexander.
,,Mýlite sa. Niektorí ma predsa len videli," zasmiala sa a udržiavala bratov v napätí.
,,Porozprávaj nám!"

,,Keď inak nedáte," zachichotala sa a usadila sa pohodlnejšie, nech sa jej príjemne rozpráva.
,,Bola som v tom maličkom lese v okolí Armiry. Ten les bol tak osamelý a nikým nepreskúmaný. Navyše z neho šiel veľký pokoj a mal naozaj mocnú atmosféru. Keď som bola s Mirrel prvýkrát na Armire, niečo ma v tom lese doň ťahalo. Akoby sa mi snažil odhaliť nejaké veľké tajomstvo. Preto som sa po bitke rozhodla ísť tam. Pomohlo mi to emocionálne, mala som priestor smútiť za padlými a takisto, keďže je Mirrel preč, v spomienkach som ju stále videla ako malého dráčika na tom kopci. Takisto som mala možnosť skúmať veci, ktoré ten lesík ukrýval. Nebudete mi veriť, keď vám poviem, čo všetko tam je a na koho som tam natrafila!"