Trpasličie dedičstvo

36.

     Skryla sa hneď za prvý strom, ktorý stál popri jaskyni. Opatrne sa rozhliadla okolím. Zadržiavala dych a snažila sa byť nenápadná, pretože i len maličký omyl by ju mohol stáť život. Rýchlym krokom sa postavila za druhý strom. Chvíľu len tak stála a potom, keď videla, že je vzduch čistý, prebehla pár metrov vpred. Po pár metroch sa opäť ukryla za strom, no tentokrát ostala nehybne stáť, pretože len kúsok od nej sa ozval rev Wendiga. Keď nesmelo nakukla spoza stromu, uvidela ho, ako odťahuje Dupina niekam preč. Našťastie žil, no zdalo sa, že i on je zranený. Kde bol ale Pufin? Keď bolo Wendigo dosť ďaleko, rozhodla sa čarodejnica, že ho bude sledovať. Možno odnášalo Dupina tam, kde bol i Pufin. Wendigo malo mnohokrát vo zvyku skladovať si telá ľudí a ich mäso požierali až vtedy, keď cítili skutočný hlad. Nespúšťala z neho oči a stále sa ukrývala za stromy. Musela byť nesmierne opatrná, lebo i najjemnejší zvuk by mohol strhnúť pozornosť monštra. Ako kráčalo, vrčalo a z papule mu tiekli sliny zafarbené krvou. Tiahol sa za ním odporný hnilobný smrad. Arachne mala možnosť vidieť toto stvorenie zblízka. Vychrtlé, vysoké a pokryté sivou hnijúcou kožou, ktorá bola doslova navlečená na kostiach. Povzdychla si nad tým, aký hnusný osud postihol tých, ktorí sa na Wendigo premenili. Pravda je totiž taká, že Wendigo bolo raz človekom. To, kým sa stali po tom, ako v nepriaznivej situácii hladu zatúžili po mäse natoľko, že zabili človeka a zožrali ho, to bolo skôr nedobrovoľné ako dobrovoľné rozhodnutie. Akonáhle zožral človek človeka kvôli hladu, premenil sa na Wendigo. Padla naňho kliatba, či samotný duch, ktorý potrestal kanibala týmto ohavným trestom. Wendigo má neuhasiteľnú chuť po ľudskom mäse a nezastaví ho nič, pokiaľ si vyberie obeť.
     Dupin zakašľal a Wendigo zastalo. Hodilo ho na zem ako zdochlinu. Pozrelo sa naňho svojimi  odpornými žltými očami na všetkých troch hlavách, ktoré boli zapadnuté hlboko v jamkách a vycerilo naňho dlhé zuby ostrejšie než meče. Dupin len nehybne ležal a pozeral sa na príšeru s otvorenými ústami. Jeho výraz vypadal tak zúfalo, že sa Arachne zazdalo, akoby mu bolo už úplne jedno, čo s ním bude. Akoby mu bolo jedno, či ho Wendigo zabije teraz či neskôr.
     ,,To nemôžem dopustiť, do čerta!" prikľala si v duchu a začala premýšľať. Ako hľadela do zeme, zbadala v lístí niečo lesklé. Keď opatrne odhrnula lístie, našla pod ním striebornú dýku, ktorá mala na rukoväti ochrannú runu Eiwaz. 
     ,,Eiwaz. Mohol by byť v tomto lese Strom Života. To je znamenie od bohov. Musím ten strom nájsť," povedala si v duchu a prikrčila sa k zemi. Veľmi ju mrzelo, že musí Dupina opustiť, no dýku si zobrala. Založila si ju za opasok tak, aby ju neporanila a plazila sa po zemi. Doplazila sa až k malému potôčiku, z ktorého sa napila a umyla si tvár jeho studenou vodou, ktorá bola čistejšia než krištáľ. Sadla si do lístia a premýšľala, čo ďalej. Všetko okolo nej bolo podozrivo tiché, tak veľmi, až to naháňalo strach. Zahľadela sa do potôčika a hodila doň malú skalku. ,,Kiežby som našla to riešenie, ako sa zbaviť tých monštier naraz." Keď sa hladina vody upokojila, Arachne ostala stáť ako stĺp, pretože v odraze nezbadala iba svoju tvár, ale i tvár niekoho ďalšieho. Vyľakala sa a otočila sa. Už siahala po dýke, no nakoniec zbytočne. Stál za ňou Pufin.
     ,,Do pekla, Arachne, ani nevieš, ako rád ťa vidím," povedal rozklepaným hlasom, pričom si držal ranu na hrudi.
     ,,Bohovia, ty si ma teda vyľakal," prskla a prevrátila očami. ,,Počuj, musíme nájsť Strom Života, mám dojem, že je jeden v tomto lese. Možno tam nájdeme riešenie."
     ,,Videl som ho. Keď som utekal pred Wendigom, videl som, ako sa ostatné chýlia k jednému veľkému krásnemu stromu."
     ,,Kde to bolo?" 
     ,,Poď za mnou," povedal ochotne Pufin a rýchlejším krokom sa pobral pozdĺž potoka. Arachne ho nasledovala a neustále sa rozhliadala okolím, pretože mala strach, že ich zazrú nežiadané oči. Jej myseľ sa s ňou hrala už natoľko, že mala neustále pocit, že im niečo dýcha na krk. Ako kráčali, prihovorila sa trpaslíkovi. ,,Videla som Dupina."
     ,,Vážne? Žije? Je v poriadku?" vyletel Pufin a pozrel sa na Arachne svojimi lesklými očami. ,,Neviem si predstaviť, čo by som robil, keby umrel a ešte takto nečistou smrťou."
     ,,Keď som ho videla, žil. Bol však zranený." Pozrela sa na Pufina a tomu sa takisto začali podlamovať nohy. Dupin nebol jediný, kto bol zranený.
     ,,Pufin, prosím, teraz nemôžeš padnúť na zem, musíš ostať silný, musíme ísť ďalej!" chytila sa Arachne za hlavu a zúfalo sa pozrela na trpaslíka, ktorému pomedzi prsty vytekala krv.
    ,,Zvládnem to, nemaj strach," povedal a jemne sa pousmial, čo dodalo Arachne trocha nádeje a usmiala sa naňho späť. Podala mu ruku a držala s ním krok, aby ho zachytila zakaždým, čo by padal kvôli vyčerpaniu či strate krvi.
     ,,Kde je Heznak, Alexander a princezná?" spýtal sa zadychčaným hlasom.
     ,,Sú skrytí v jednej jaskyni. Vrátime sa k ním, len čo nájdeme spôsob, ako zničiť Wendigo bytosti, pretože sú schopné napáchať viac zla, než si myslíte."
     Pufin sa zarazil. ,,Čo tým chceš povedať?"
     ,,Že v noci dokáže Wendigo prilákať omnoho horšie tvory než sú oni."
     ,,Ešte desať minút a mali by sme byť pri tom strome," zafuňal a odkašľal si do ruky. Následne si odpľul na zem. ,,Čerti vzali toto prekliate miesto!"
     ,,Nemyslím si, že nám rozčuľovanie nejak uľahčí situáciu, priateľu," poznamenala Arachne a stisla pery. 
     Pufin sa usmial od ucha k uchu. ,,Už chápem, čím si nášho kráľa tak očarila." Neprestával sa usmievať i napriek bolesti, ktorá ho trápila.
     ,,Áno? Čím teda?" zachechtala sa čarodejnica a celá zažiarila radosťou. 
     ,,Tvojou odvahou a vierou. Arachne, ja som ťa ešte nevidel tak zlomenú, aby si povedala, že je niečo nemožné, alebo že sa vzdáš. Ty dávaš nádej a silu všetkým, ktorí sú okolo teba."
      Arachne sa usmiala a v očiach jej poskočili iskričky dojatia. ,,Vážim si tvoje slová, Pufin. Nechceš si oddýchnuť?"
     ,,Teraz, keď sme skoro tam? Ani náhodou!" povedal úsmevne a dokonca zrýchlil krok. Držal sa dosť dobre. Arachne ho v tichosti obdivovala a bola veľmi rada, že sa nezrútil v polovici cesty.
     Konečne boli na mieste. Dvihli zrak k nádhernému zlatistému stromu, na ktorom rástli červené plody a jeho konáre vytvárali akési božské vzory. Od stromu šlo veľké teplo a bol naplnený nesmiernou energiou.
     ,,Strom Života," povedala tichým hlasom Arachne, ktorá od údivu pootvorila ústa a kochala sa krásou, ktorú mala pred očami. Keď stiahla svoj zrak ku koreňom stromu, zbadala pri ňom plno zbraní. Od sekier cez meče, kopije a dýky. 
     ,,To je skvelé, vezmeme čo najviac zbraní a vrátime sa k Heznakovi," povedal natešene Pufin a bral sa k zbraniam, no Arachne ho zastavila.
     ,,Nezdá sa ti to nejak podozrivo jednoduché? Nájsť tu len tak zbrane a nevidieť naokolo čo len jediný náznak života? Mňa to celkom desí."
     ,,Arachne, nemôžeme nič stratiť. Buď vezmeme my zbrane, alebo Wendigo vezme naše životy."