7.

56 8 4
                                    

     Stála na mieste ako začarovaná a čakala, kým si ju zamyslený Heznak všimne. Položila svoj klobúk na zem a až vtedy si kráľ všimol nejaký pohyb v úzadí. Ostal veľmi milo prekvapený.
     ,,Arachne, dúfam, že nemám len vidinu!" zvolal na ňu radostne a zostúpil z trónu. Pomalým tackavým krokom pristúpil k nej a silno ju objal, až sa jej zdalo, že z nej vytisne dušu. Samozrejme, že mu objatie opätovala. Bola veľmi rada, že ho vidí, no mrzelo ju, v akom stave.
     ,,Prečo toľko čiernej?" spýtala sa, hoc odpoveď vedela, chcela však počuť i jeho vyjadrenie. Pozrel sa na ňu tými modrými očami, ktoré hľadeli do tých jej a vzájomne sa v sebe utápali. Heznak sa len veľmi neúprimne usmial. ,,Mala by mi smrť blízkeho snáď robiť radosť?" Čarodejnicu tá odpoveď trocha urazila. ,,A povedala som snáď niečo také?" Nastala chvíľa ticha. Kráľ sa čarodejnici ospravedlnil a navrhol jej, aby sa šli porozprávať von. Na takú konverzáciu bolo v hore zjavne primálo vzduchu. Arachne súhlasila a tak sa vybrali zadným vchodom hory von. Bola už tma a jediný zdroj svetla, ktorý v tom momente bol, bol Mesačný svit.
     ,,Vieš, spolu so Sigrukom odišiel aj veľký kus mňa. Možno som bol naňho prísny a tvrdý, no to je moja povinnosť. Povinnosť kráľa. Nemôžem byť mäkký a ľahko manipulovateľný," povedal jej skleslo kráľ a oprel sa o strom.
     ,,Chápem ťa, Heznak. Nemáš tušenia, ako veľmi." Arachne sa snažila byť svojmu priateľovi trpaslíkovi nápomocná a chcela mu byť oporou. Bolo pre ňu zvláštne vidieť trpaslíka v takomto stave, obzvlášť kráľa.
     ,,Presne preto ťa mám tak rád. Si jediná, ktorá má moc pochopiť moje tvrdé srdce." Kráľovi sa roztriasol hlas a nedokázal sa Arachne pozrieť do očí.
     ,,Chcem, aby si vedel, že čokoľvek, čo ťa trápi, bude mojim cieľom odstrániť," usmiala sa a pozrela sa na Mesiac. 
     ,,Ďakujem. Kam si inak zmizla? Údolie nejakú dobu o tebe nepočulo ani slovíčko," opýtal sa jej s veľmi šarmantným prízvukom, avšak veľmi zvedavým. Arachne mu rozpovedala svoj zaujímavý príbeh z lesa v okolí Armiry. Detailne mu rozpovedala o Kentauroch, Fénixovi i všetkom, čo za pomerne krátku dobu objavila a zažila. Heznaka to prekvapilo a divil sa, že sa nejakí Kentauri nachádzajú zrovna v údolí. Veľmi ho čarodejnicine rozprávanie bavilo a celý čas sa na ňu usmieval. Bol tak roztomilý a veselý, že Arachne začala premýšľať nad tým, že mu o okradnutí vzácnej knihy povie až na druhý deň. Nevedela totižto, ako by Heznak zareagoval a nechcela mu pokaziť náladu. Na druhej strane však mala nutkanie povedať mu to, predsa len to bola dosť dôležitá vec. Nechala si to ale ustáť v hlave a preložila to na neskôr.
     ,,Keby ťa poznal môj otec, mal by ťa veľmi rád. Pripomínala by si mu moju matku," prehodil pár slov Heznak a pozrel sa na hviezdy. ,,To sú všetko duše našich predkov. Žiaria v tej nekonečnej tme a svietia nám na našu cestu."
     ,,Nesmúť toľko, Heznak. V živote sa dejú zlé i dobré veci. Neminie to nikoho z nás a raz sa aj tak všetci opäť stretneme," povedala Arachne a poťapkala kráľa po ramene. 
     ,,Som veľmi rád, že si tu. Chýbal mi ten tvoj štebotavý hlások, nákazlivý smiech a záhadné oči." Arachne sa začervenala a nevedela, čo má povedať. Preto kráľovi navrhla, že by nebolo zlé ísť spať, aby sa vyhla ďalšiemu trápnemu tichu medzi nimi. Na jeho očiach tak či onak videla veľkú únavu a to i napriek tomu, že sa snažil to zakryť. 
     ,,Asi by sme naozaj mali ísť. Tvoja izba už čaká pripravená na tvoj príchod." Heznak si odkašľal a vybral sa do hory. Arachne za ním prekvapene utekala. ,,To je naozaj milé, že ste mali celý ten čas pre mňa pripravenú izbu," potešila sa. Zahrialo ju pri srdci, že do nej trpaslíci vkladajú toľkú nádej.
     ,,Dobrú noc, bosorečka," povedal so smiechom a ich cesty sa rozdelili. Čarodejnica podskakovala celú cestu až k izbe. Bola zvedavá, či sa v nej niečo zmenilo. Opatrne pootvorila dvere a nakukla cez malú medzierku. Keď uvidela priestor izby, bez ďalšieho zdržiavania otvorila a vošla dnu. Posteľné obliečky boli úplne prekrásne, boli bordovej farby a boli na nich vyšité drobné žlté sekerky. Pripomínali jej obal knihy, ktorú sa chystala dať Heznakovi.
     Na stene visel nový obraz, na ktorom bola namaľovaná ryšavovlasá mladá dáma v habite a so špicatým klobúkom na hlave, nad ktorým jej v čiernom pozadí žiarilo Slnko. Pravdepodobne to bola ona a prišlo jej milé, že ju trpaslíci dali namaľovať. Ani by jej nenapadlo, ako veľmi ju majú radi.
     Na nočnom stolíku ju čakal pohár s vínom, džbán s čistou vodou a ovčí syr. Zadivila sa. Za toľkú dobu, čo na ňu čakali by sa vari všetko skazilo a pritom bolo všetko čerstvé, voňavé a nesmierne lákavé. Natiahla ruku k tanieru a vzala si malý kúsok syra. Oblizovala sa až poza uši. Ešte nikdy nejedla lepší syr. Vŕzgal jej medzi zubami a jeho slaná chuť sa jej rozplývala na jazyku. Bol tak lahodný, že ho do seba napchala celý a zlízla si soľ z pier. Zapila to vodou a zhodila zo seba plášť. Boty si pekne uložila pod posteľ, vlasy si dala do hustého copu a hodila sa do postele ako vrece zemiakov. Prikryla sa voňavou prezlečenou perinou a odpila si zo skvelého trpasličieho vína. Príjemne ju zohrialo a keď po nie dlhej chvíli držala už prázdny pohár, položila ho na stolík, sfúkla sviečky a pobrala sa do ríše snov.

Trpasličie dedičstvoOù les histoires vivent. Découvrez maintenant