Trpasličie dedičstvo

6.

     Ich rodičia neboli vôbec nadšení, že ich opäť ich synovia opúšťajú. Obzvlášť, keď nemali nikdy istotu, či sa ešte niekedy vrátia domov. Nezmohli však nič, tak či tak by si mládenci urobili podľa seba, i keby im to zakázali. Zobrali si nejakú vodu, chlieb a svoje meče, ktorými bojovali v údolí.
,,Máme vás radi, mamka a otec, sľubujeme vám, že sa vrátime."
     Arachne ich už čakala von a veľmi sa zaradovala, keď ich videla prichádzať. Prišlo jej fascinujúce, ako sa osud každého dokáže zmeniť behom jedinej minúty. Ešte nedávno im oznámila so smutným tónom, že sa žiadne dobrodružstvo nekoná a teraz tu už na nich jedno čakalo.
,,Ideme do trpasličej hory. To je naša prvá úloha. Uvidíme, ako sa k tomu vyjadrí Heznak," povedala čarodejnica a pustila sa do cesty. Frederik a Alexander ju hrdo nasledovali. Cítili sa ako hrdinovia z dávnych bájí, ktorí sa chystali zachrániť svet. Ich kroky sprevádzalo ticho, ktoré raz za čas prerušilo krákanie havranov. 
,,Myslíš si, že bude Heznak naštvaný?" spýtal sa nesmelo Alexander, ktorý si po troške odhrýzal z chleba.
,,Ty by si nebol? Predstav si, že si mocný kráľ. Dedič trónu a všetkého, čo k tomu patrí. Skús si predstaviť, že by si mal spory s niekým iným a ten by ťa okradol o niečo, čo ťa k tomu všetkému malo jedného dňa priviesť a o to, na čo máš ty i tvoj ľud právo," odpovedala mu Arachne a dala si pramienok vlasov za ucho. Voda rieky Ditrix šumela a znela ako uspávanka vodných bytostí, ktoré v nej žili.
     Arachne z diaľky hľadela na Armiru a les, v ktorom donedávna prebývala. Opäť si spomenula na svoju drahú Mirrel, o ktorej nevedela vôbec nič. Kým sa ukrývala v onom lese, skúsila sa niekoľkokrát s ňou spojiť, no nedostala odpoveď. Nechcela však myslieť na to najhoršie a vždy sa utešila myšlienkou, že je Mirrel len príliš slabá a musí nabrať nové sily.
     ,,Všetko teraz po bitke pôsobí tak živo a krásne," tešil sa z okolitých krás Alexander a snažil sa zachytiť čo najviac detailov, ktoré by potom mohlo zvečniť na plátne.
     ,,Máš pravdu, všetko je iné," usmiala sa čarodejnica. ,,Teraz sa tu žije ako v rozprávke. Dobro porazilo zlo a dúfajme, že už navždy." Bratia sa na seba pozreli a podvihli obočie. Vždy bolo totižto možné poraziť zlo, no nie navždy. Časom zapustilo svoje korene na inom mieste a z nich vyrástla nová zloba. Tak to vo svete chodilo, ale nechceli pôsobiť príliš detinsky a bojazlivo, tak len ticho prikývli. Nasledovalo niekoľko minútové ticho.
     ,,Už tam skoro sme," snažila sa ich čarodejnica povzbudiť v kráčaní a pridala do kroku. Čas totižto bežal a pomaly sa začalo stmievať do šera. Keď prišli k hore, počuli z nej vychádzať hlasný smiech a radostné vykrikovanie.
     ,,Sú niekedy vôbec triezvi?" spýtal sa mrzuto Frederik a prevrátil očami. To prinútilo Alexandra a čarodejnicu zasmiať sa.
     ,,Načo toľko mrzutosti? Je dôležité tešiť sa a usmievať. Úsmev je zadarmo a pritom je tak vzácny," dodala Arachne a priblížila sa ku vchodu do hory. Zložila si z hlavy klobúk a pozerala sa na žiaru svetla, ktorá sa ťahala ku vchodu. Alexander a Frederik sa pomalým krokom vláčili za ňou. Zhlboka sa nadýchla a vkročila nohou do hory. Jej oči pekne videli, koľko tvrdej práce museli trpaslíci odrobiť. Poobíjané steny, sochy i všetko, čo im bitka zničila, boli opravené a dokonca aj vylepšené. Zjavne bol niektorý z nich až príliš produktívny a vytesal do stien príbeh, pričom do vytesaných písmen musel priliať aj červenú farbu, pretože mali také sfarbenie. Arachne ho v blikajúcej žiare skúsila prečítať.

     Bolo raz obdobie, kedy sa zdalo, že temnota raz a navždy pohltí svetlo. Slnko sa topilo v šedých mračnách, hmla sa plazila po zemi ako slizký had a temné čary ovládali naše životy. Nebyť však mladej a krásnej čarodejnice Arachne, ktorá i napriek svojej maličkosti dokázala obrovské veci, nikdy by sme neboli tam, kde sme dnes. To ona v nás prebudila našu odvahu a silu. Spojili sme všetky sily a porazili Torkvela i všetku temnotu, ktorá sa za ním ťahala. Nikdy však naše srdcia nezabudnú na zradu elfieho kráľa Aimera, ktorý sa zbabelo utiahol i s armádou do tieňov svojho kráľovstva. Jediní, ktorí z nich ostali čestní bol jeho syn Marcus a elfka Jastira. Nastala doba svetla, šťastia a pokoja. Mótsognir a Durinn nech nás chránia a držia nad nami svoj zrak.

     Len sa pousmiala. Prišlo jej veľmi milé, ako ju opísali, ale zároveň aj to, ako si neodpustili nespomenúť Aimera ako zradcu. Nedalo im to. Ale bola pravda, že mali veľké právo hnevať sa na Aimera za jeho zbabelý čin.
     ,,Ten sa musel vážne nudiť," chechtal sa Frederik, keď uvidel na stenách rozsiahly text. ,,To sa vážne niekomu chcelo urobiť?"
     Alexander mu skočil do reči: ,,Keď je niekto na niečo hrdý, nemá problém urobiť čokoľvek, čo tu hrdosť spečatí."

     ,,Počuli ste to?! Niekto sem ide!" zvolal Pufin, ktorý vstal spoza stola krčmy a rozbehol sa ku vchodu. Strach a obavy však hneď z neho opadli, keď uvidel starú dobrú priateľku Arachne, ktorá sa usmievala ako slniečko. Objal ju a ťahajúc za ruku ju dovliekol ku ostatným trpaslíkom, ktorí mali už čo-to v krvi a zo začiatku ani nevnímali, že bola s nimi v jednej miestnosti. Pufin zakašľal, aby si získal ich pozornosť. Trpaslíci však nevnímali. Zopakoval to. Až na tretíkrát mu konečne venovali ako takú pozornosť a hľadeli na osobu, ktorá stála vedľa neho.
     ,,Buď som toho naozaj vypil už priveľa, alebo vedľa Pufina stojí Arachne," povedal pripitý Dupin. Všetci sa začali na ňu usmievať a vítali ju. Všimla si, že všetci z nich mali kratšie brady. Dodržali svoje slovo. Mrzelo ju však, že sa s nimi nesmeje aj Sigruk. Mala dobrú náladu, ale zablúdila jej v hlave táto pochmúrna myšlienka.
,,Dáš si pivo?" zavolal na ňu Idur a dvihol pohár s pivom nad hlavu. Arachne zdvorilo odmietla. Nemohla si však nevšimnúť, že sa s nimi nezabáva Heznak.
     ,,Kde je kráľ?" spýtala sa Pufina. ,,Chcem sa s ním o niečom v súkromí porozprávať."
Pufin si zívol, odkašľal si a odpovedal na jej otázku: ,,Heznak stále smúti. Jeho bratranec Sigruk bol preňho najlepším spoločníkom, takým, akým nebol nikto z nás. Napriek tomu smúti i za ostatnými, ktorí padli. Až počas boja pochopil, akú veľkú hodnotu má každý jeden život a nie len trpasličí." 
     Alexander a Frederik si položili veci na stôl a nemohli odolať lákavým slovám trpaslíkov. Sadli si medzi nich a pili s nimi pivo jedna radosť. Popod nosom mali biele fúzy z peny a uzobávali si z dobrôt, ktoré boli na stole. Čarodejnica len pokrútila hlavou. Ešte pred krátkou chvíľou sa Frederik čertil nad ich netriezvosťou a teraz pil s nimi.
     V tichosti sa stiahla a vybrala sa ku kráľovskej sieni. Netušila poriadne, prečo, no mala o Heznaka strach. Potvrdilo sa len to, že ktokoľvek môže byť akokoľvek tvrdohlavý, múdry a mocný, príde deň, kedy to všetko začne opadať ako lístie na jeseň. Prebudí sa strach a ľútosť. Keď vošla do kráľovskej siene, Heznak práve sedel na tróne a popíjal pivo. Mal na sebe dlhú šedú tuniku, ktorá bola z hodvábu. Okolo krku bola na tunike čierna kožušina, ktorá sa vznešene  na svetle leskla. Na nohách mal tie typické trpasličie boty, ktoré im ťahali nohy k zemi. Nemohol chýbať ani prekrásny čierny plášť, ktorý sa ťahal až k jeho pätám. Na hlave mal korunu, no netváril sa už tak hrdo ako kedysi. Jeho celkový výzor pôsobil chladne a smutne, no uznala, že mu čierna farba skutočne pristane. Bol tak zamyslený a zahľadený do zeme, že si nevšimol, že do jeho siene vstúpilo žieňa, ktoré mal tak veľmi rád a ktoré mu nesmierne chýbalo.