Trpasličie dedičstvo

14.

     Arachne vstala zo zeme a rozhliadla sa okolím. Heznak si sťažka povzdychol a chytali ho nervy. Nemohlo si to "niečo" vybrať trošku iný čas na vyrušenie?
     ,,Kto je tam?" spýtala sa Arachne a dúfala, že nikoho nezobudí. Trpaslíci však boli spití na mol a spali ako zarezaní.
     Nikto nič. Šušťanie stíchlo a zrazu sa zdalo, akoby sa nežiadaní hostia prepadli pod zem. Zmocňovala sa jej myšlienka, že sa jej to iba zdalo a nikto tam v skutočnosti nebol.
     ,,Nemôžeš trošku prisvietiť? V tme ťažko nájdeš niečo bez zdroja svetla," povedal podráždene Heznak a pozrel sa do tej tmy, ktorá ich obklopovala.
     Arachne luskla a zrazu z jej ukazováčiku začal svietiť svetelný lúč, ktorým si posvietila do lesa. Pozorne prezrela každý kútik, každý strom a krík, no skutočne sa zdalo, že tam nikto nie je. Nechcela si to ale priznať, predsa nie je hluchá a  ani opitá na to, aby mala vidiny a sluchové halucinácie. 
     ,,No, však aj ty si to počul, nie?" snažila sa zachrániť situáciu a položila Heznakovi otázku.
     ,,No ja som skutočne nič podobné krokom nepočul, mohla to byť veverička alebo nejaká zver."
     Arachne sa cítila veľmi divne a mrzelo ju, že je Heznak sklamaný, ale lepšie byť na pozore ako zaslepený a ignorovať možné nebezpečenstvo.
     ,,Mali by sme ísť už spať," navrhla napokon a ľahla si na zem. Keďže svoj plášť mala ako podložku na pivo a jedlo, musela spať na holej zemi.
     Oheň pomaly dohorieval a príjemné teplo nahradil studený vánok vychádzajúci z lesa. Heznak si ľahol o kúsok ďalej a prikryl sa svojim plášťom.
     ,,Dobrú noc, Arachne," pošepkal a uložil sa na spánok. Čarodejnica mu popriala to isté a zavrela oči. Chlad jej však bránil zaspať a preto len ležala a hľadela pred seba. Triaslo ju od zimy a drkotala zubami.
     Heznak sa prebudil na to, ako hlasno si kýchla a pozrel sa na ňu. Vedel presne, kde je, i keď bola čiernočierna noc. Bál sa, že prechladne. Vzal svoj plášť zo zeme, oprášil ho a prikryl ním svoju milovanú čarodejničku, ktorá sa doň zabalila ako bábätko do perinky.
      Heznak sa vracal na svoje miesto, keď sa z tmy ozval jej hlas: ,,Ďakujem ti." Trpasličí kráľ sa pousmial a ľahol si späť. Zaspal tak tvrdo ako jeho príbuzní, len s rozdielom, že nie kvôli veľkému množstvu alkoholu, ale kvôli únave, psychickej i fyzickej.

     Prebudilo ich ostré slnko, ktoré im svietilo do očí a nedalo im ďalej spať. Trpaslíci sa natiahli, pretreli si oči a posadili sa. Tackalo nimi a poniektorí ešte stále videli dvojmo. Prebrali sa všetci, len Arachne ostala ležať a pokojne spala ďalej.
     Heznak k nej pristúpil, zohol sa a mierne zatriasol jej rukou: ,,Vstávaj, už vyšlo slnko." Arachne sa strhla zo spánku, posadila sa a udivene hľadela na ostatných. ,,To už? Akosi tá noc rýchlo utiekla preč," povedala rozospatým hlasom a zívla si. Vzala Heznakov plášť, oprášila ho od piesku a s úsmevom mu ho podala. Heznak si ho hrdo opäť pripol okolo krku a pomohol čarodejnici vstať zo zeme.
     ,,Pozrieme sa na to, kam nás cesta zavedie dnes," povedal a otvoril knihu dedičstva na stranu, kde bola mapa. Pozorne si prezreli mapku a všímali si drobné poznámky okolo nej.
     ,,Pozri sa, tu je to nejaké zvláštne," zadivil sa Heznak a ukázal prstom na hniezdo, ktoré bolo nakreslené na mape. ,,Z toho hniezda vykukuje hadia hlava."
     Arachne podvihla obočie. Prišlo jej to zvláštne a nelogické. Prečo to bolo nakreslené červenou farbou? Červená zobrazovala nebezpečenstvo a čo už im len mohol urobiť nejaký malý hadík. I keby ich bolo viac, stále to bol iba drobný nepovšimnuteľný plaz. 
     ,,Nuž, všetko zistíme, keď tam dorazíme," povedala a smelo sa zaškerila. ,,Nesmieme sa viac zdržiavať."
     Trpaslíci zodvihli zbrane zo zeme, dali sa dokopy a zoradili sa do radu od najnižšieho po najvyššieho, okrem Heznaka, ktorý bol z nich najvyšší a stál vpredu. Všetci zborovo dupli a pobrali sa na cestu. Malon ostal stáť a zamával im spred jeho biednej zrúcaniny.
     ,,Poď s nami," zavolala naňho Arachne a venovala mu nežný úsmev. ,,Nemusíš tu ostať sám."
     ,,Nezaslúžim si kráčať po Heznakovom boku, som zradca a ním aj ostanem," povedal roztraseným hlasom Malon a stisol pery. Už nepôsobil tak desivo ako na začiatku, naopak, vypadal ako tá najväčšia troska sveta.
     Heznak zastal a otočil sa smerom k nemu. Chvíľu naňho len tak hľadel, no potom sa rýchlym krokom vybral k nemu. Všetci už očakávali to najhoršie, no obávali sa zbytočne.
     ,,Poď, minulosť je minulosť. Z tej sa smieme len poučiť, nezmeníme ju. Dôležité je ísť ďalej. Užívaj si prítomnosť a teš sa na svoju budúcnosť. Budúcnosť v trpasličom kráľovstve," povedal vľúdne Heznak a usmial sa na starca. Malon sa kráľovi hlboko uklonil a chvel sa od radosti a pocty. Pomalým krokom sa teda zaradil medzi ostatných a vydal sa na cestu s nimi. Cesta bola tentokrát kľukatá a úzka. Prechádzali prázdnotou, nikde nebol žiaden kúsoček lesa či akákoľvek pevnosť. Znova. Slnko bolo našťastie znesiteľné a nepieklo tak, ako predchádzajúci deň. Vietor bol príjemný a pokojný, takže počasie im tentokrát hralo do kariet.
     ,,Kam to vlastne ideme?" opýtal sa zadychčaný Malon a zakašľal, až sa zdalo, že mu praskli pľúca.
     ,,Ideme do Sliznatého údolia, cez ktoré preteká Ditrix," podvihol obočie Heznak. ,,Sliznaté údolie znie ako sídlo nejakých slizkých tvorov, nechutné."
     ,,Preto tam je asi aj to hadie hniezdo, nie?" povedala posmešne Arachne, na čo sa kráľ zamračil. Nemal rád, keď niekto z neho robil hlupáka, i keď sa tak občas cítil.
     ,,Mali by sme tam byť čo chvíľa."
     ,,Podľa mapy áno, len či nám tak pokojnú cestu doprajú aj bohovia," poznamenala čarodejnica a narovnala si plášť okolo krku. 
     Heznakovi sa zrazu zdalo, že po včerajšej noci sa mu Arachne nejak odcudzila a zdá sa, že sa snaží k nemu byť nepríjemná, aby mu nedávala zbytočné nádeje. Veľmi sa ho to dotklo a rozhodol sa, že bude ticho a bude sa vyhýbať akémukoľvek bližšiemu kontaktu s ňou. Začal ľutovať, že jej to povedal. Mal byť ticho a všetko by bolo v poriadku. Teraz spochybňovala všetko, čo povedal. Nechápal to. V noci jej dal plášť, aby jej nebola zima a zdalo sa, že je úplne v poriadku.
     ,,Čo už nám môžu urobiť hady? Nemerajú ani toľko, koľko moja bota!" smial sa Pufin a jeho brat Dupin sa v momente pridal k nemu. 
     ,,Nepodceňujte situáciu, trpaslíci. Nikto z nás nevie, prečo vás vaši predkovia v knihe upozorňujú na hadie hniezdo. Keby to nebolo niečo nebezpečné, vari by vás pred tým nevarovali," povedala Arachne a zrýchlila krok.
     Zmocňoval sa jej od toho večera neustály pocit, že ich niekto sleduje a nejdú sami. To bolo hlavným dôvodom jej podráždenia a nervozity. Nie Heznak, nie trpaslíci, ale ten odporný pocit, že ich niekto prenasleduje.