Dôvodom, prečo každý rok čakám na tento jarný deň, si ty. A tento jarný deň, je moje utrpenie, vďaka ktorému nedokážem poriadne žiť. Sužuje ma a škrtí ma. No zároveň je to jediný kúsok nádeje, vďaka ktorej chcem ešte dýchať.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
17.4.2026
Taehyung nevedel, čo robiť. Znovu sľúbil niečo, čo je nemožné splniť. Dal sľub Jungkookovej mame, že ho nájde a zistí, čo sa stalo. Že jej pomôže. No ako mohol sľúbiť niečo také, keď Jungkookovi práve on najviac ublížil? Ako ho vôbec môže nájsť, keď ani nevie, kde začať hľadať?
Bol mizerný v dodržiavaní sľubov, nikdy ich nedokázal splniť. Ale on sa aj tak zaviazal a teraz bude musieť znovu ubližovať a sklamávať.
No vedel, že to nie je to, čo chce. Nechce už viac ubližovať, nechce už viac sklamávať. Aj keď je to sľub nemožno splniteľný, rozhodol sa bojovať. Vie, že za každú cenu chce ukázať, že sa zmenil. Že tentoraz už svoj sľub dodrží. Minimálne o to bude bojovať.
Preto ho teraz jeho nohy niesli po popraskanej ceste smerom k menšiemu lesíku rozliehajúceho sa v oblasti, kde kedysi vyrastal. Prešiel popri papradiach a húštine smerom k rybníku. Tam sa nachádzala rozľahlá lúka a zelené javory. A na jednom z tých javorov bol zo starých dosiek pozbíjaný menší domček.
Taehyungovi sa príjemne uľavilo, keď videl ich starý domček, ktorý si postavili. Bolo to miesto, kam chodievali skoro stále. V hlave sa mu vynorila spomienka na príslovie, ktoré vystihuje javorové listy.
"Keď niekto chytí javorový list, ktorý práve padá zo stromu, zamiluje sa do osoby kráčajúcej vedľa neho."
A tak to aj bolo. Boli do seba naozaj zamilovaní. A tak, ako tie mohutné javory, aj ten domček samotný bol symbolom ich lásky.
Lúka hrala jemnými farbami prebúdzajúcej sa jari.
Keď podišiel bližšie k domčeku, pohľad mu spadol na drevený rebrík pozbíjaný z dosiek. Zahrialo mu to srdce. Nie preto, že by ten rebrík bol niečím neobyčajný, boli to celkom bežné dosky. To, čo mu donútilo jeho pery k úsmevu bol fakt, že dosky neboli staršie ako 3 roky.
To znamená, že tu bol.
Staral sa o to.
Nezabudol.
Toto miesto bolo akousi slepou škvrnou v lese, skoro nikto o ňom nevedel. Keďže sa nachádza za hustou húštinou, ktorá sa rozlieha všade okolo lúky, pochyboval, že by to tu našiel niekto iný. A aj keby, do domčeku by sa nedostal. Lebo aj s tým kedysi s Jungkookom rátali.
Pomaly vyliezol po rebríku. Postavil sa na menšiu plochu pred dverami a pozeral sa na zamknuté dvere.
Bolo to ako včera, keď spolu vymýšľali, odkiaľ zoženú dvere a pánty na vlastno-postavený domček.
Rukou sa načiahol na strechu a jednu z dosiek posunul. Tá odkryla miesto, kde nahmatal kovový, už dosť starý kľúč. Fakt, že sa tam nachádzal ho rozjasnila ešte väčšmi.
Mali to dokonalo premyslené. Dokonalo ochránené. Svoje spomienky a zážitky odizolovali od okolitého sveta a sprístupnili iba sebe navzájom. Aby im ich nikto nevedel zobrať.
No nakoniec ten, kto im ich zobral boli oni sami. Alebo konkrétnejšie, bol to Taehyung. Pocit viny ho opäť zasiahol, už ďalší krát za tento deň. Tak veľmi začínal nenávidieť to, aké hlúpe rozhodnutia ho donútil učiniť strach. A nenávidel aj seba za to, že si dovolil podľahnúť strachu.
Odomkol dvere a zhlboka sa nadýchol predtým, než ich otvoril. Vrátiť sa na miesto plné najlepších spomienok jeho života s vedomím, že ich už nikdy nezíska späť nebolo preňho jednoduché.
Ešte stále aj v tejto chvíli nevedel, či spravil dobre, alebo zle, že sa na nich naďalej nepokúšal zabudnúť. No vedel, že keď už je tu a tie spomienky ožili a opäť po toľkých rokoch sa ho začali dotýkať, už nie je cesty späť. A ani nechcel hľadať cestu späť. Držal sa v úzadí a strachu pred svojou vlastnou zbabelosťou tak dlho, že už viac nevládal. A niečo v jeho vnútri chcelo dohnať všetko, čo zameškal.
