17.5.2023
Už je to tu, tá chvíľa.
Znovu je tu ten deň, na ktorý som čakal, ako na spasenie. Mesiac uprostred oblohy signalizuje, že je krátko po polnoci.
Moje telo je opäť schladzované mrazivým vzduchom vonkajška, ktorý prúdi cez to isté otvorené okno, ako vždy. Akoby sa tým niečo malo zmeniť. Akoby tá nočná obloha, tie hviezdy a ten pohľad na záhradu mal niečo zmeniť. Alebo je to to neznámo, v ktorom sa nachádzaš a ja naň nedovidím?
Vieš, už ma nebavia tieto zúfalé pohľady plné kriku do neznámeho ticha.
Už ma nebaví si nahovárať, že je vo mne stále tá nádej, aj keď už sa dávno rozplynula. Alebo si to ty, ktorý sa rozplynul? Naše spoločné momenty mi pretiekli pomedzi prsty. Sú tak vyblednuté, že ich už nedokážem ani cítiť. Aj keď zavriem oči, vidím iba bielu hmlu, ktorá je síce hustá, no tá hustota je príšerne prázdna. Prázdna a plná zabudnutia.
No aj keď tú dymistú hmlu nenávidím, niekedy si želám, aby si sa ňou stal.
Snažím sa ťa vydýchnuť v bolesti
ako dym, ako biely dym. Chcem, aby si sa stal tou hmlou zabudnutia, tak veľmi bx mi to pomohlo. Možno by potom to mučivé ticho bolo hlasnejšie a tie zúfalé kriky by utíchli. A tú nerozpoznateľnú šmuhu by som jednoducho zotrel a vymazal. Navždy. Aby som sa už nemusel trápiť. Hovorím, že ťa vymažem, ale nemôžem ťa ešte skutočne pustiť. Ty to všetko vieš.
Vieš, že ťa aj cez to všetko milujem. Vieš, že na teba dnes, tak ako každý rok budem čakať. Vieš to, však?
Autor:@dzusmin
YOU ARE READING
Spring Day
FanfictionDôvodom, prečo každý rok čakám na tento jarný deň, si ty. A tento jarný deň, je moje utrpenie, vďaka ktorému nedokážem poriadne žiť. Sužuje ma a škrtí ma. No zároveň je to jediný kúsok nádeje, vďaka ktorej chcem ešte dýchať.
