13.10.2017
Dnes som sa rozhodol spáliť naše spoločné fotky. Bál som sa to urobiť, pretože sú to jedna z mála vecí, ktoré mi po tebe ostali. Ale mal som pocit, že to potrebujem. Nie preto, že by som chcel na teba zabudnúť. Práve naopak. Odkedy ich pohltili plamene ohňa a ja som nevidel tvoju podobu na papieri, zobrazil si sa mi do mojej hlavy o to viac. Nespomínam si na tvoju tvár, tá zhorela spolu s tebou na fotkách. No ten pocit, ktorý vo mne každým dňom zanechávaš naberá istú formu človeka, ktorý vo mne rastie. Ty si tým človekom. V skutočnosti ťa ani nepoznám. Ale vo mne stále žiješ. Taký, akého si ťa pamätám. Niekedy trochu krutejší, niekedy naopak jemný a ranený. Ostala mi po tebe aj tá vôňa spáleného dymu, ako aj ten malý prach, malý prach vznášajúc sa vo vzduchu. Ak by som bol tým prachom, dostanem sa k tebe rýchlejšie? Ty si v ňom síce odletel, no iba ako tvoja posledná fyzická forma. A o to viac si sa rozrástol v tej mentálnej. A aj keď si vo mne, ja som od teba neúprosne ďaleko.
Autor:@dzusmin
ŞİMDİ OKUDUĞUN
Spring Day
Hayran KurguDôvodom, prečo každý rok čakám na tento jarný deň, si ty. A tento jarný deň, je moje utrpenie, vďaka ktorému nedokážem poriadne žiť. Sužuje ma a škrtí ma. No zároveň je to jediný kúsok nádeje, vďaka ktorej chcem ešte dýchať.
