13.7.2019
Osamelosť sa začína stávať mojim spoločníkom čoraz viac. Je príjemné, že ma chytí za ruku a pripomenie mi, že tu je. No vo chvíli, keď ju budem najviac potrebovať, opustí ma. Tak, ako ty. Potreboval som ťa. Ty to vieš. Ukázal som ti, ako sa začínam rozpadať. Prečo si ma teda nechal samého? Ak by som ti neukázal tú slabú časť mňa, bol by si ešte tu? Teraz by si ma mohol vidieť prechádzať popri brehu mrazivej zimy, na samotnom jej okraji s dúfaním, že ma tie vlny nezavejú. S čakaním až po dni jari, až po dni kvitnúcich kvetov, kedy zakvitnem spolu s nimi a aspoň na jeden deň si opäť nazbieram silu, prikloním sa viac k brehu a rozhliadnem sa po tebe. Čo ak by som ťa videl na jeho konci? Malá rozmazaná postava, no bol by som si istý, že si to ty. Prosím zostaň, prosím zostaň tam trochu dlhšie. Môj šepot by v tom tichu dopadol priamo do tvojho náručia. Ty by si sa usmial, otočil sa a pomaly začal odchádzať. Prečo? Prečo odchádzaš? Odpoveď by som samozrejme nedostal. Ani vtedy som ju nedostal. Stačil ti iba jediný pohľad na mňa, ako som na prelome smútku a šťastia. Iba pohľad na to, aby si sa rozhodol ma opustiť. A snažím sa vydržať a kráčať po okraji s myšlienkou, že tu ostanem a ty by si sa mohol opäť vrátiť. No zároveň mi nedávaš iné myšlienky, než jednoducho vojsť do chladného mora a pomaly sa topiť v žiali.
Autor:@dzusmin
ESTÁS LEYENDO
Spring Day
FanfictionDôvodom, prečo každý rok čakám na tento jarný deň, si ty. A tento jarný deň, je moje utrpenie, vďaka ktorému nedokážem poriadne žiť. Sužuje ma a škrtí ma. No zároveň je to jediný kúsok nádeje, vďaka ktorej chcem ešte dýchať.
