Dôvodom, prečo každý rok čakám na tento jarný deň, si ty. A tento jarný deň, je moje utrpenie, vďaka ktorému nedokážem poriadne žiť. Sužuje ma a škrtí ma. No zároveň je to jediný kúsok nádeje, vďaka ktorej chcem ešte dýchať.
Ups! Gambar ini tidak mengikuti Pedoman Konten kami. Untuk melanjutkan publikasi, hapuslah gambar ini atau unggah gambar lain.
17.4.2026
Jedným neistým pohybom ruky otvoril dvere dokorán a jemu sa naskytol pohľad na priestrannú miestnosť. Prvých pár sekúnd vyzerala úplne rovnako, ako si ju pamätal.
Bolo tam všetko. Dvoj lôžko, ktoré používali ako gauč, no pre prípad núdze sa tam aj obaja vyspali. Na zemi bol huňatý koberec, no trochu iný, ako si pamätal. A na ňom samozrejme veľa vankúšov po celom priestore. Steny boli znútra odizolované špeciálnou tapetou, aby dovnútra neprenikol dážď či zima. Svetlo prenikalo do miestnosti iba cez malé okienko, ktoré bolo k tomu určené. Na strope boli povešané svetielka na baterky, keďže boli v lese a elektrina tu nebola.
Na okamih sa videl o 15 rokov dozadu, ako sedel v tej kope vankúšov spolu s Jungkookom a na niečom sa smejú. Bolo to, akoby tam naozaj videl ich tiene, no stačilo žmurknutie na to, aby tieň zmizol.
Vzduchom zavanula vôňa nepoznania a všetko nabralo cudzí odtieň. Stačil iba lepší pohľad a zistil, že všetko je to cudzie. Už tu nie je tá radosť, ten domov, tá známa vôňa.
Nie je tu Jungkook.
Tak, ako mu tie tiene pred chvíľou prišli reálne, teraz ich vedel uchopiť ako jednu starú spomienku. V miestnosti bolo hluché ticho, ktoré nahradilo Taehyungove hlasné myšlienky. Jeho oči sa zamerali na drevený stĺp pred ním. Kedysi si tam s Jungkookom vyryli svoje iniciály a rôzne pamätné dátumy, či časy.
Podišiel hlbšie do miestnosti, aby si mohol znovu na niečo spomenúť, ale namiesto spomienky prebehla jeho telom vlna nepríjemného pocitu.
Stĺp už nebol tvorený ich spoločnými symbolmi.
Milujem ťa (nenávidím ťa) Nenávidím ťa (milujem ťa) Prepáč (zabudnem na teba) Zabudnem na teba (odpusť mi)
Tieto slová sa prelievali Taehyungovým zrakom, úplne sa rozsypali po jeho mysli a spievali mu, akoby ho volali k sebe.
Svetlo v miestnosti sa v sekunde zmenilo na nerozoznateľný odtieň strachu, zúfalstva a smútku. Už to tu nevyzeralo tak šťastne a bezpečne.
Jungkook tu bol a bol tu smutný.
Malo ho to ochrániť pred vonkajším svetom, malo mu pomôcť zatvoriť dvere pred víchricou reality a upadnúť do šťastných momentov s Taehyungom. No Taehyung tu nebol a tým pádom ani spoločné momenty, ani šťastie. Iba vánok, ktorý postupne zosilnel na neznesiteľný vietor a ochladil toto nádherné miesto.
Taehyung bol zúfalý. Nikdy si nemyslel, že sa tak veľa vecí môže zmeniť na základe jeho sebeckého rozhodnutia, ktoré mu koniec koncov neprinieslo ten vysnívaný pokoj, kvôli ktorému tak zbabelo odtiaľto utiekol.
Všetko mu tu bolo neznáme napriek tomu, že tu prežil najkrajšie chvíle svojho života. Toto mesto, jeho domov. Nikde inde to za domov nepovažoval, vždy cestoval v spomienkach sem, do svojho rodného mesta. No teraz sa už ani tu necítil ako doma. Možno sa mu po toľkých rokoch predsa len podarilo na niečo zabudnúť.
Zabudol na šťastie. Na lásku. Na pocit domova. Na všetko krásne. Ostal v ňom iba prázdny smútok, ktorý celé roky obhajoval neexistujúcimi dôvodmi jeho vzniku. Nedokázal si ani priznať, že si celé roky odoberal to jediné a najkrajšie, čo v živote mal v snahe ostať silný. No ani odchod, ani zabudnutie a ani potláčanie emócií a smútku ho silnejším neučinili. Silný človek by bojoval a nenechal ísť veci, ktoré z neho robili lepšieho človeka. Celé roky si nahováral, že je to tak správne, len aby zakryl fakt, že je v skutočnosti zbabelec.
Stal sa z neho príšerný človek. Rozdával ľuďom rozumy o tom, akoby mali robiť veci správne a aby z toho vyťažili čo najviac. Aké ironické. Taehyungovi prišlo zle zo seba samého. Čo vyťažil on? Čo v živote vlastne získal? Cena toho, čo stratil bola nevyčísliteľná. A najhoršie na tom celom bolo, že to už nikdy nezíska späť. Mal veľa šancí, no on ich všetky premrhal a až teraz pri pohľade na to všetko si uvedomil, že to už nenapraví. Že sa nedá vrátiť čas. Mal silné nutkanie otočiť sa a odísť s výčitkami na to, aký je príšerný. No fakt, že ešte aj v takejto situácií chce zbabelo utiecť ho znechutila ešte viac.
Sľúbil, že zistí, čo sa stalo. Aspoň sa chce prvý raz za život skutočne pozrieť pravde do očí. A koniec koncov, dlží to Jungookovej mame. A Jungkookovi tiež. Dlží mu aspoň chvíľu záujmu po všetkých tých rokoch, čo ho tu nechal.
Taehyung podišiel až k huňatému kobercu, na ktorý si pomaly kľakol. Jeho ruky sa triasli a pery mal pootvorené. Tie spomienky, ktoré nechal celé roky zapadať prachom mu unikali pred očami a on ich nevedel chytiť.
Chýbal mu Jungkook.
Nebol už súčasťou jeho terajšieho života, no chýbal mu tak moc, až mal pocit, že sa znútra rozpadne. Všetky tie zadržiavané pocity na neho v sekunde priľahli. Bolo tam všetko, čo doteraz ignoroval. Vnútro sa mu rapídne plnilo emóciami a on mal pocit, že vybuchne.
Zúrivo sa zaťahal za vlasy a pochodoval po miestnosti. Na každej stene boli vyryté nápisy, ktoré popisovali Jungkookov smútok. To miesto mu začalo prinášať zimomriavky, najmä preto, lebo vedel, že to je zatiaľ jediný kúsok terajšieho Jungkooka, ktorý našiel. Jediný náhľad do Jungkookovích terajších pocitov. A ten smútok, ktorý z toho cítil ho mrazil v hrudi.
Tak strašne mu chýbali jeho spomienky na veselého Jungkooka. Nechcel si ani pripustiť, že by sa ten chlapec vôbec mohol niekedy trápiť.
Musel nájsť ešte niečo viac, musel nájsť ešte nejaké odpovede na otázky, ktoré sa mu nakopili v hlave. Vysvetlenie, čo sa vlastne stalo. Ako má pokračovať. Či vôbec má pokračovať. Zúfalo začal odhadzovať vankúše, prezerať poličky, hľadal hocijakú stopu, ktorá by ho naviedla na ďalšiu cestičku. Vedel, že tu niečo nájde. Vždy to tu bolo plné tajomstiev, ešte keď tu s Jungkookom chodil aj on.
Kaktusy, ktoré si tam ako nenáročné kvetiny zabezpečili, boli takmer vyschnuté. Skontroloval prázdne kvetináče s dúfaním, že si tam Jungkook niečo odložil. A mal pravdu. Z jedného vytiahol zväzok listov previazaných špagátom. Úľava mu prešla celým telom. Jungkook to vždy robil. Poznal na ňom všetky detaily. Dobrý pocit mu však zmizol v momente, keď videl, aký odkaz pri nich Jungkook nechal.
Taehyung. Na lístočku priviazanom pomocou špagátu stálo jednoduché Taehyung.
Srdce sa mu rozbúchalo a telom mu prešiel mierny závrat. Každé písmeno jeho vlastného mena sa mu nepríjemne dostávalo pod kožu a mrazilo ho. Vedel, že by mohol opäť svoje emócie ignorovať, čo mu mimochodom išlo celkom dobre, no tiež vedel, že si ten závrat zaslúžil. Preto jeho prsty pomaly rozviazali špagát, čím ho prinútili čeliť svojim zanedbaným problémom tvárou v tvár. Tentokrát už aj s následkami.
