Dôvodom, prečo každý rok čakám na tento jarný deň, si ty. A tento jarný deň, je moje utrpenie, vďaka ktorému nedokážem poriadne žiť. Sužuje ma a škrtí ma. No zároveň je to jediný kúsok nádeje, vďaka ktorej chcem ešte dýchať.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
17.4.2026
"Mohol by som vidieť Jungkooka?"
Spýtal sa Taehyung ako prvú vec. Prišiel sem, vrátil sa sem. Vrátil sa za ním. Naposledy ho videl pred asi dvanástimi rokmi. Vtedy bola tá posledná chvíľa, kedy ho držal vo svojom náručí. Kedy videl jeho krásny úsmev. Kedy počul jeho hlas a videl jeho jemnú tvár.
V jeho spomienkach mu veľa neostalo, rozmazali sa a rozfúkali ako saharský prach. Ostalo z nich iba pár drobných zrniečok, ktoré však nevedel poskladať dokopy. Možno by sa mu aj podarilo niečoho, o čo sa celé tie roky snažil.
O zabudnutie.
No vedel, že ten pocit ničoty a prázdnoty by nikdy nezmizol, naopak by ho iba viac tlačil a lámal. Nemohol si pomôcť, nevedel zabudnúť. A teraz, po toľkých rokoch je tu. Vrátil sa. Je to obyčajná vec, ktorú zvyčajne ľudia robia. Vracajú sa k starým spomienkam. No pre Taehyunga to bolo iné. Bál sa, že všetko svojim príchodom iba pokazí. Lebo nikdy nevymaže spomienku na ten bolestivý odchod plný slaných vodopádov v podobe sĺz. Nikdy nezabudne, ako jeho posledné pomyslenie smerovalo na to, ako najlepšie bude vedieť zabudnúť na tú vôňu pokosenej trávy a orgovánu.
A na neho.
Lebo myšlienkami naňho by sa iba viac trápil. Teda aspoň si to tak myslel.
"Vieš, Jungkook tu s nami už nebýva."
Povedala jeho mama, ešte stále spočívajúca vo dverách. Taehyung prekvapene otvoril oči. Ani nevedel, prečo ho to tak prekvapilo. Však aj on sám mal už vlastné bývanie, auto a dobre platenú, stálu prácu. No prekvapilo ho, že jeho malý Jungkookie bude žiť podobným životom. Iste, je iné mať vlastné bývanie v hlavnom veľkomeste a iné v menšom a kľudnejšom mestečku.
"A neviete, kde by som ho mohol nájsť?"
Spýtal sa, očakávajúc kladnú odpoveď.
"Sama neviem, kde presne býva."
Povedala smutne.
"Viem iba, že je to niekde v centre mesta, no nepovedal kde a ani s kým. Asi pred rokom a pól si jednoducho zbalil veci a odišiel zo slovami, že sa už konečne odhodlal zabudnúť."
Taehyungove oči sa rozšírili. Po tele mu prešiel nepríjemný pocit. Cítil, že niečo nie je v poriadku. Nevedel síce, čo sa Jungkookovi stalo, no aj tak cítil pocit viny. Nevedel to popísať presne, pretože tento pocit mal po celý ten čas, kedy ho nechal samého. Sľúbil mu, že nikdy neodíde a že tu bude vždy pre neho, no on aj tak odišiel a nevrátil sa, nebol tu preňho a nepomohol mu, keď potreboval. Niečo sa v Jungkookovom živote stalo a on pri tom nebol. Ako si mohol myslieť, že dokáže zabudnúť? Ako sa vôbec o to mohol pokúšať?
"Neviem, čo tým myslel, doteraz to neviem."
Pokračovala jeho mama so smutným výrazom vyformovaným na jej tvári.
"Vieš, asi ste sa nekontaktovali, ale bol iný, ako si ho ešte poznal ty. Jeho oči sú tak smutné a aj jeho názory, vyrástol do nesmierne melancholickej povahy. Robili sme všetko, čo sme mohli, dávali sme mu všetko, čo sme mohli, no on nikdy nevyzeral celkom šťastne. Mal len ten svoj prázdny výraz a svoj zošit, do ktorého si neustále niečo zapisoval, svoj denník alebo také niečo. Neviem odkedy si ho písal alebo čo v ňom bolo, nechávala som mu jeho súkromie . Viem iba, že bez neho sa nikam nepohol."
Trpko sa zasmiala.
"Neviem, čo je s ním a veľmi ma to trápilo. Jednu dobu som sa bála, že by mohol mať nejakú poruchu, traumu alebo niečo také, no potom som si uvedomila, že je to len náš citlivý a jemný Jungkook, ktorý býva len jednoducho emocionálny."
Povedala a jej oči sa jemne zaleskli. Taehyung k nej rýchlo pribehol a objal ju. Jeho hruď zovrel neskutočne bodavý pocit.
Nebol šťastný? Jungkook bol osoba, ktorá nikdy neprepadla temnému a chladnému smútku, vždy plával na hladine samotného šťastia. Teda, tak si ho naposledy pamätal. Každou jednou sekundou, každým jedným slovom a každou jednou časťou plynúceho okamihu Taehyung viac a viac ľutoval, že sa sem vrátil. Mohol sa radšej bezcitne pokúšať o zabudnutie a nebolelo by ho srdce tak veľmi, ako teraz. No ešte predtým oveľa viac ľutoval, že niekedy vôbec odtiaľto odišiel.
"Veľmi sa o neho bojím. Môj chlapček, ktorý býval tak šťastný a krásny sa teraz trápi a ja neviem, prečo. A škrtí ma predstava, že mu nedokážem pomôcť. Od svojho odchodu nás ani raz nebol pozrieť. Iba nám poslal pár listov."
Jemne mu hovorila do ramena Jungkookova mama.
"Tie jeho listy, má v tom takú symboliku. No okrem toho sa mi neozýva a nevidela som ho, naozaj ho potrebujem vidieť."
"Nebojte sa pani Jeon, ja ho nájdem a sľubujem, že zistím, čo sa stalo."
Povedal jej Taehyung upokojujúco a jemne ju pohladil po hlave. Z jeho emóciami sa pohrával strach. Bál sa, lebo vedel, že chlapec, ktorého tak veľmi miloval prepadol čiernej diere všetkého zlého. Ten chlapec, ktorý ho vždy z tej diery zachraňoval. Ten chlapec, ktorého kedysi poznal viac, než svoje pocity, teraz nepoznal ani len jeho aktuálnu tvár.
Čas plynie rýchlo a zákerne sa zahráva s človekom. Dokáže si ho podmaniť a obopnúť popruhmi, z ktorých sa neviete vyvliecť. Utlačí vás do hlbokého blata plného problémov a pomaly vás cezeň ťahá. A keď konečne pod nohami ucítite trávu prekrásnej lúky, rýchlo ňou preletí. Väčšina ľudí podľahne sile popruhov a pomaly sa brodí hustým blatom až do konca. No Taehyung nemohol dopustiť, aby ho čas tak priveľmi ovládol. Nemohol dopustiť, aby ho popruhy zvierali tak mocne, aby to nemohol napraviť. Nemohol dopustiť, aby jeho chlapca zmohol.
Všetko sa tak príšerne zmenilo. On sa zmenil. Jeho pohľad akoby už ani nebol jeho. Nespoznával jedinú okolnosť v tejto prítomnosti. Čo všetko sa za tú dobu jeho neprítomnosti stalo?
