Spring Day

23

17.5.2025

Už je to 10 rokov. Veril by si tomu? 10 dlhých a nekonečných rokov. Vyrástli sme a veci sa zmenili. Vieš, celých tých 10 rokov som na teba každým dňom myslel. Nezabudol som na teba. Ani na jednu sekundu v mojom živote som na teba nezabudol. Ale ako roky postupne plynuli, veci začali dozrievať a zaostávať za prítomnosťou, stali sa spomienkami.
Každým dňom som veril, že si stále moja prítomnosť. Cez tieto listy som si ťa každý rok zhmotňoval. Boli dni, kedy som sa na teba snažil zabudnúť, no vieš čo? Nikdy mi to nevyšlo. Nedokázal som na teba zabudnúť. V celej tejto veci si bol totižto práve ty ten, ktorý zabudol. Zabudol si na mňa vo chvíli, kedy si odišiel.
Ten krásny jarný deň, ktorý pre mňa znamenal všetko, pre teba neznamenal nič. Ostal ti aspoň ako spomienka?
Rozhodol som sa viac nečakať a nebyť utešovaný a týraný zároveň. Nechcem byť viazaný na tento jeden deň v roku, kedy zúfalo dúfam, že sa vrátiš. Kedy preplačem každú sekundu v ňom, lebo si sa nevrátil.
Možno to bolo celý čas len obyčajné tínedžerské pomätenie.
Časy boli krásne a ja som naozaj rád zhmotňoval naše zážitky.
No teraz je čas z nich urobiť spomienky.
Potrebujem sa jednoducho od toho odpútať a nechať to za sebou, ako kúsok minulosti. A teba v nej.
V každom liste som nechával kúsok seba aj teba.
Seba som tam prelial v zoskupeniach slov, v každej hláske, či opisovanom pocite.
A teba v podčiarknutých vetách, ktoré sa nachádzali v každom jednom liste.
Pokiaľ totižto pospájaš všetky tie podčiarknuté vety, dostaneš z toho text.
Pamätáš? Napísal si ho ty. Napísal si ho pre mňa. Bolo to v tú noc, kedy sme sa nemohli stretnúť. V tú noc, ktorú sme ako jednu z mála neprebdeli spolu, v ktorej sa naše pery dychtivo nepretekali, kedy sme si nešepkali sladké slová v našom domčeku na strome...
Bola to iba jedna noc, no chýbal som ti tak veľmi, až ťa to dohnalo k napísaniu tohto textu. Tohto listu. Nikdy som ho nevyhodil. Nosil som ho pri sebe vždy a všade, čítal som si ho každý jeden okamih, kedy som nebol s tebou. A keď si odišiel, myslel som si, že to bude iba na pár chvíľ. Keď som ti aj ja písal tieto texty, tieto listy, netušil som, že tie chvíle budú tak prekliato nekonečné, a že ťa už nikdy neuvidím. Že už nikdy nepocítim, aké sladké sú tvoje pery. Nikdy viac neuvidím tvoju prenádhernú tvár. A nikdy v živote ti nepoviem milujem ťa. Hovorieval som ti to často, ale zjavne som to nedal najavo dostatočne. Zjavne to pre teba nič neznamenalo. Preto som sa rozhodol týchto 10 rokov uchovať jedine v listoch. Iba ako spomienky. Už žiadna prítomnosť, žiadna budúcnosť. Ostanú jednoduchou minulosťou.
A tak, ako každý jeden list, aj tento píšem v krásny jarný deň. V deň, kedy si ma opustil, a v deň, kedy si mi sľúbil, že sa vrátiš.
Teraz ti ja sľubujem, že na teba nebudem viac čakať. Nebudem k tebe už viac viazaný, ani na tvoj sľub, ktorý si nikdy nedodržal. Ani ja som ten svoj nedodržal. Nevydržal som na teba čakať celý svoj život, ako som ti sľúbil. No necítim sa za to zle, lebo som sa každým rokom premáhal vydržať ešte dlhšie. Aspoň o rok dlhšie. A aj teraz sa premáham, no viem, že to tak bude správne. A viem, že to bude bolieť menej, ako každý jeden deň do toho jarného prežiť v bolesti a úzkosti, jedine s malou nádejou, že sa vrátiš.
Zbohom.