𝑆𝑡𝑟𝑒𝑎𝑚𝑒𝑟 *Prebieha Korektúra*

•27•

Yoongi pov

Bol týždeň pred odletom a ja som práve prechádzal prázdnou ulicou domov. Bol som u Taehyunga. Na obrazovke môjho telefónu ukazovalo 23:28, to bol asi dôvod, prečo som tu bol sám. Nemal som chuť na hudbu, viac ma bavilo prechádzať ulicou, kde sem-tam prešlo auto a zaštebotal vták. Ani v takých neskorých hodinách nedajú pokoj.

Pár krokov pred domom mi zazvonil telefón. Na obrazovke svietilo meno 'Otrava NEZDVÍHAŤ', bol to Jimin (pred nedávnom si dal vlasy na blond, Ružová príšera už nebola relevantná). Prevrátil som oči, zastavil som a zodvihol telefonát.
„Čo chceš, Jimin?” otrávene som si povzdychol.
„Hey cutie,” ozval sa jeho hlas a okamžite som zložil. O chvíľu však volal späť a znova som zdvihol.
„Dobre prepáč, ahoj Yoongles,” začal teraz prvý on. Nečakane znel znovu opito.
„Potrebuješ niečo?” spýtal som sa ho a pokračoval som v chôdzi.
„Sedím tu, pred tvojím domom a už ma to nudí, kedy prídeš?” 
„Sedíš kde?” bol som už pred naším domom a naozaj tam bol. Sedel na verande na schodoch a opieral sa hlavou o trámy s telefónom na uchu. Vypol som ho a vybral som sa za ním.

„Čo tu robíš? A ako si sa sem dostal?” začal som pár krokov pred ním.
„Yooooongleeeeees,” usmial sa a natiahol sa ku mne. Objal ma a držal sa ma ako kliešť. Snažil som sa ho od seba odtlačiť, ale marne.
„Zavolám Jungkookovi?” spýtal som sa ho. On sa ma stále držal a hlavu založil do môjho krku.
„Nie, prišiel som za tebou, chcem byť s tebou,” mumlal.
„Jimin, mal by som mu zavolať.”
„Nie!” skríkol, „chcem spať, poďme spať!”
„Fajn, fajn, ideš spať,” povzdychol som si a prešiel som ku dverám, ktoré som otvoril. Vyzul som sa a pomohol som vyzuť sa aj Jiminovi. Zamkol som dvere a kľúče nechal vo dverách. Pomaly a potichu som sa snažil preniesť Jimina do izby. Moja misia sa podarila a úspešne som ho potichu dostal do izby.

Akonáhle sme prišli do izby, položil som ho na moju posteľ. Odfúkol som si a sadol som si na gauč oproti mojej posteli. Jimin je síce celkom chudý a malý človek, ale ja nie som iný a plus nemám nejak extra dobrú kondičku na ťahanie ťažkých vecí.

Jimin sa posadil a pozrel na mňa.
„Toto je tvoja izba?” poobzeral sa dookola.
„Hej,” prikývol som a rozmýšľal som, ako budeme spať.

„Dobre, zober si posteľ, ja si vezmem tento gauč,” ukázal naň, „ty môžeš spať na posteli.”
„Ja chcem spať s tebou,” odul spodnú peru ako malé dieťa.
„Nie Jimin, nechal som ti posteľ, choď si ľahnúť,” ukázal som mu na posteľ.
„Ale ja nechcem spať sám, čo ak ma tu niečo zje, kto má ochráni?” začal sa obzerať. Začal som sa smiať.
„Žijem v tejto izbe celý život a stále žijem,” pokrútil som nad ním hlavou.
„Ale čo ak tu máš príšeru, ktorá žerie len pekních chlapcov? Čo ak sa v noci priplížit a unesie ma?” začal sa strachovať.
„Au, to zabolelo,” zasmial som sa znovu, „ľahni si a choď spať.”
„Yoongiiii,” pozerl na mňa.
„Choď spať,” vzal som veci na spanie a vybral som sa do kúpeľne.

Po sprche som sa vrátil do izby, kde už Jimin ležal v posteli. Bol otočený chrbtom a v objatí zvieral paplón. Jeho nohavice a mikina boli pohodené vedľa nej. Vzal som ich, uložil ich a dal na stoličku. Posledný krát som ho skontroloval a ľahol som na gauč, kde som si vytiahol deku až ku krku.

Zaspávať s pocitom, že Jimin leží niekde opodiaľ bolo divné. Nerobilo mi problém zaspávať keď v izbe ležal Taehyung, ale uvedomil som si, že je s Jiminom je to ťažšie. Práve pre to som nemohol zaspať. Otočil som sa na bok smerom ku stene a násilí zavrel oči.

Nič. Stále mi behalo v hlave ‚Máš tu Jimina, Jimin leží s tebou v tejto izbe’. Prevalil som sa na druhý bok, kde som naňho videl. Ležal a pokojne spal. Tak sladko ako malé dieťa. Potriasol som hlavou a povzdychol. To tiež nepomohlo.