Archa

Prológ

Nad titánovou rakvou obohnanou modrým sveteľným pásom stála postava oblečená celá v čiernom. Tvár jej zahaľovala čierna kapucňa. Postava podišla bližšie a dotkla sa okrajov rakvy a naklonila sa nad ňu.
"Dokončím čo si začala, nový svet máme na dosah a ja spravím všetko pre to, aby si v ňom stála po mojom boku," temnou miestnosťou sa od stien odrazil ženský hlas. Žena napokon položila červenú ružu na vrch rakvy, jemne sa ešte dotkla jej povrchu a otočila sa na odchod.

Stalo sa to v okamihu. Nebolo kam utiecť. V jednom momente sedíte v lavici a počúvate ako vám učiteľka diktuje nové učivo a v druhom bojujete o život privalený sutinami budovy školy.
James pomaly otvoril oči, no jeho zrak bol rozmazaný a tak nedokázal identifikovať nič na čo sa pozeral. V ušiach mu ohlušujúco zvonilo, po tvári, rukách i nohách cítil ako mu tečú teplé potoky krvi a oblečenie sa mu vďaka nim priliepa o pokožku. Dýchal prerývane a snažil sa udržať pri zmysloch. Snažil sa nazbierať sily a pozviechať sa. Pokúsil sa posunúť dozadu, aby sa pomaly mohol zdvihnúť aspoň na štyri a prejsť niekam... sám nevedel kam by šiel. To však bolo jedno. Nemohol sa pohnúť, jeho noha bola pod niečím zakliesnená. Snažil sa zo všetkých síl zaostriť zrak na svoj členok, no stále videl len obrisy. Začal teda dýchať zhlboka a zatvoril oči. Po chvíli ich opäť otvoril a jeho zrak sa ako tak prispôsobil prostrediu a tak James videl všetko ostrejšie. Po pár minútach aj zvonenie v ušiach ustúpilo a James teraz mohol počuť vydesený ruch vôkol seba.
Keď sa poobzeral navôkol neveril vlastným očiam. Ich trieda už neexistovala. Na škole sa rozvaľovalo obrovské osobné lietadlo, teda to čo z neho po páde ostalo.

James bol mokrý nie len od svojej krvi ale aj vody, ktorá vytekala z pretrhntého potrubia. Voda bola ľadová a preto sa jeho telo triaslo, akoby bolo niekoľko stupňov pod nulou. Zaťal zuby a znovu sa pokusil pohnúť nohou. Nedokázal to. Nohu mu uväznil mohutný ťažký betónový panel zo zničenej steny školy. Stratil veľa krvi a na pomoc mu nikto nechodil, nemal ani kto, všetci bojovali o svoje životy a záchranári ešte na miesto havárie nedorazili. Po pár minútach sa objavil ďalší problém, o ktorom si James myslel že nikdy nezažije. Ze minulosť ostane minulosťou a udalosti z obdobia pred jeho narodením sa nezopakujú.
Z lietadla sa totiž začali ozývať desivé chrapľavé a kvílivé zvuky. Posádka a cestujúci boli určite všetci mŕtvi, no aj napriek tomu robili rámus, akoby boli skupina žiakov na školskom výlete. James sa postupne zmieril s tým, že na tom mieste v tom momente umrie...

"James!" Začul známy hlas strýka Aleca a vydýchol si. Vedel že keď je tu on, tak je v bezpečí.
James, šestnásť ročný chlapec, ktorý bol teraz v zúboženom stave, kúpajúci sa vo vlastnej krvi a zavalený betónovým panelom uvoľnil svaly a zatvoril oči. Jeho svet sa ponoril do tmy.

Záblesky svetla, nesúvislé obrazy, jedine to nasledovalo po tom, ako James omdlel. Jeho svet zalievala tma, no občas precitol len na pár sekúnd. Vôkol seba videl bielu miestnosť, biele steny, podlaha, nábytok, všetko bolo biele, zrejme boli v nemocnici... Tma.
Pri ďalšom precitnutí videl hviezdy, miestnosť v ktorej sa nachádzal sa prudko naklonila a odhalila vzdiaľujúcu sa planétu Zem. Jamesove telo opäť ochablo a zvalilo sa na kohosi, kto sedel vedľa neho, počítal že to bol jeho strýko Alec. Ležiac na strýkovi opäť omdlel. Záblesky ustali a on bol teraz uväznený iba v čiernočiernej tme.