Archa

Epilóg

Tmavú miestnosť zalialo modré svetlo vychádzajúce z modrých LED pásov, ktoré lemovali jej steny a obrovskú titánovú truhlu uprostred.
Do svätyne vošla Evelyn, spolu s dvoma vedcami a dvoma vojakmi. Namierila si to priamo k rakve, sklonila sa a z jej spodného okraja nahmatala tlačidlo, na ktoré jemne klikla. Evelyn odstúpila a rakva sa pomaly začala dvíhať do zvyslej polohy. Vedci si už pripravovali materiál, s ktorým boli pripravení každú sekundu začať pracovať.
Rakva sa zdvihla do vzpriamenej polohy a odhalila osobu, ktorá v nej ležala. Evelyn sa priblížila bližšie a zapozerala sa do rakvy ako do zrkadla. Ležala, teraz respektíve levitovala v spriamenej polohe, so zatvorenými očami, pred ňou jej vlastná podobizeň.
Evelyn spiaca vnútri titánovej kapsli však tak či tak vyzerala trocha rozdielne od Evelyn  ktorá stála pred ňou. Vyzerala byť mohutnejsia, kontúry tváre mala ostré a okolie očí temné, akoby na ňom mala očné tiene, čo však bolo samozrejme vylúčené. Čierne husté dlhé vlasy jej lenivo lenivo padali na ramená. Telo nemala zahalené a pred všetkými tam spala úplne nahá.

Vedci už vykonávali svoju úlohu a telo spiacej Evelyn pripájali na hadičky, cez ktoré jej do žíl mala vtiecť tak dlho očakávaná látka, ktorú mohli vytvoriť jedine s Jamesovou pomocou.
Keď bolo všetko hotové, Hadičky naplnili tekutiny dvoch rôznych farieb, jednu z nich naplnila tekutina fialovej farby a druhú naplnila tekutina farby modrej.
Evelyn podišla bližšie k titánovej kapsli, z nerezovej tácky vzala do rúk injekčnú striekačku a priložila si ju k žile na ľavej ruke. Ihlou prenikla pod pokožku a vtiahla dovnútra svoju tmavočervenú krv. Po vytiahnutí ju okamžite strčila do žily na zápästí ľavej ruky spiacej Evelyn a obsah striekačky vtlačila do jej tela.
O krok odstúpila a rovnako ako všetci ostatní čakala, čo sa bude diať. Zrazu to prišlo.
Žily na tele skutočnej Evelyn navreli a stmavli, vyzerala, akoby v nej začali rásť korene akéhosi stromu. Blesky navretých žíl tmavli a zväčšovanie sa a následne zanikali. Keď proces ustal Evelyn otvorila oči, ktoré jej chvíľu žiarili fialovou farbou. Po niekoľkých sekundách však nadobudli farbu tmavo hnedú.

Klonovaná Evelyn podišla bližšie ku  titanovej rakve a zahľadela sa na skutočnú Evelyn, z ktorej bola vytvorená.
"Odpojte ju," prikázala zamestnancom a popruhy, ktoré ju udržiavali pripútanú v rakve sa zasunuli do jej stien.
Evelyn tam však stále stála a hľadela do prázdna. Vyzerala ako bez duše. Klonovaná Evelyn podišla bližšie k tej skutočnej a obzerala si ju detailnejšie, jej pokožku, jej kontúry tváre, zrazu jej pozrela priamo do očí. Tie zrazu nabrali modrú farbu, po chvíli zase fialovú a po pár sekundách, keď sa opäť vrátili do normálnej tmavohnedej podoby, Evelyn so sebou trhla, zdvihla ruku do výšky svojho pása a svoju päsť prerazila cez brucho klonovanej Evelyn. Tej z úst vytiekol pramienok tmavočervenej krvi.
Skutočná Evelyn zvierala v ruke prerazenej cez telo klona jej vnútornosti. Črevá klona jej prevísali pomedzi prsty. Telo klonovanej Evelyn zrazu ochablo. Vtedy skutočná Evelyn telo klona zhodila na zem ako špinavú nepoužiteľnú handru a vystúpila von z rakvy.
Dostúpila na jednu a potom na druhú nohu. Vystrela si chrbát a rozhliadla sa po miestnosti. Pohľad jej padol na zdesených vedcov a vojakov, ktorí nevedeli, čo majú robiť.
"Zaznamenala som všetky dôležité zložky a informácie z nich," Spustila. "Ja som jediná svojho druhu," zvrtla sa a ukázala prstom na svoj klon, "odpracte ten odpad z môjho dohľadu," prikázala a úplne nahá a celá od krvi svojho klona podišla k počítaču.
"Naša práca neskončila, teraz sa naopak všetko iba začína," povedala a vyhľadávala čosi v databáze. Napokon od počítača odstúpila a obrátila sa k vedcom.
"Chlapca sa zbavte," prikázala.
Napokon sa priblížila k jednej vydesenej doktorke, ktorej celé telo sa triasol od strachu.
"Váš kabát," natiahla k nej ruku a doktorka si rýchlo začala vyzliekať biely lekársky plášť. Evelyn si ho vzala a prehodila cez svoje telo a zahalila sa doň. Evelyn doktorke kývla hlavou a pobrala sa von zo svätyne.

Evelyn si to namierila do laboratórnej miestnosti, v ktorej nebolo žiadnej živej duše. Podišla ku obrovskému mechanickému boxu. Čosi naťukala na dotykovej obrazovke, ktorá trónila na boxe a ten sa zrazu pomaly začal otvárať a odhaľovať akúsi kryokomoru.
Evelyn sa pousmiala.
"Náš odkaz nikdy nezanikne, zašli sme príliš ďaleko, aby sme teraz cúvli," povedala si sama pre seba a a na dotykovej obrazovke skontrolovala životné funkcie človeka ležiaceho v kryokomore.

Dvaja ľudia navlečení v skafandroch a tvárami zahalenými dýchacími maskami odpojili bezvládne telo Jamesa od hadičiek a prístrojov kontrolujúcich jeho životné funkcie, ktoré tak či tak už neukazovali nič a naložili jeho telo na prepravné lôžko.
Prešli s ním chodbami akéhosi laboratórneho zariadenia niekam do tmavých priestorov a zastavili pri hlbokej jame v tvare V. Ľudia v skafandroch Jamesove telo zhodili neľútostne do jamy a pobrali sa na odchod.
Jamesove telo vrazilo do kovovej steny jamy, náraz ho odhodil viac na stred a voľným pádom dopadol na mäkké dno. Bezvládne sa rozvaľoval na desiatkach ďalších mŕtvych tiel a zatvorené oči upieral von z jamy.

Príbeh Archa sa touto kapitolou skončil a ja dúfam a verím, že sa vám príbeh páčil, ďakujem veľmi pekne za priazeň a ze ste príbeh čítali.
Druhé pokračovanie príbehu Archa budem pridávať v priebehu budúceho roku.

~robo~