Archa

3. Najdlhší rozhovor

Archa bola väčšia ako predpokladal a nachádzalo sa na nej omnoho viac ľudí, než by ktokoľvek povedal. James prechádzal chodbami vesmírnej stanice, no občas mal pocit akoby ani neopustil planétu Zem. Niektoré časti Archy totiž vyzerali ako reálne ulice s reálnymi budovami. Boli to však len steny lode vytvarované do rôznych druhov budov. James bol očarený, no zdesený zároveň. Súdiac podľa toho, že takéto niečo postavili už pred mnohými rokmi, apokalypsa, ktorá opäť zasiahla svet určite nebola náhodná.

James sa zrazu ocitol v časti lodi, v ktorej sa nachádzali rastliny rôzneho druhu a steny a podlaha boli čisto biele a vysvietené. Bola to zrejme akási botanická záhrada, alebo park, ktorý mal ľuďom pripomínať prírodu a dodávať im energiu a pokoj aký dokáže dodať len príroda. James však pokoj a energiu necítil, skôr mu to prišlo zvláštne a pritiahnuté za vlasy, no napokon si všimol obrovské okno a neuveriteľný výhľad do hĺbín vesmíru. Pomaly sa dotackal k oknu, barle oprel o okno, o ktoré sa napokon oprel aj on sám. Jeho dych zanechával na skle mapy rosy.
"To sme dopadli," ozvalo sa spoza neho. Odtrhol teda nos od okna a otočil hlavu, aby zistil, kto sa mu prihovoril. Keď uvidel mladého chlapca možno o dva roky staršieho, usmial sa.
"To teda áno, Tom," nikdy by si ani len nepomyslel, že bude niekedy rád, že bude šťastný že vidí svojho spolužiaka, s ktorým sa na škole veľmi nemuseli. Tom sa na neho tiež usmieval. Pomaly prešiel vedľa Jamesa a tiež sa zahľadel do temnôt vesmíru pretkaných žiarivými hviezdami.
"Po tom..." spustil Tom, no hlas sa mu zadrhol. Odkašľal si a pokusil sa pokračovať. "Po tom, čo sa stalo v škole, no... som rád že ťa vidím živého a snáď čo najskôr aj zdravého," rukou pokynul k Jamesovim barlám.
"Ďakujem Tom, vážim si to, no snáď o týždeň bude všetko v pohode," odvetil James, "tiež ťa rád vidím," pokynul hlavou. Nastalo ohlušujúce, trápne ticho, pričom sa obaja pozerali cez okno Archy. Tom napokon prešiel pohľadom z hviezd na Jamesa.
"To bol asi zatiaľ náš najdlhší rozhovor," zasmial sa.
"Tiež sa mi zdá," odvetil s úsmevom James. Tom sa zrazu jemne odrazil rukami od okna a cúvol.
"Už musím ísť, do školy, tak snáď o týždeň sa stretneme v škole, budem ti držať miesto v lavici," povedal mu. James sa zamyslel. Čo sa to s ním porobilo, bol úplne iný ako pred tým. Asi si vďaka tej katastrofe uvedomil, aký je život krehký a na nenávisť v ňom nie je priestor.
"To dúfam," odpovedal mu James stále s úsmevom. Keď sa Tom pobral preč, James ešte chvíľu stál pri okne a premýšľal nad všeličím. Myšlienky sa mu prelínali jedna cez druhú, jednu sekundu myslel na život na zemi a strasti takpovediac obyčajného života, v druhu sekundu sa snažil vybaviť si aspoň niečo z dní, ktoré si nepamätá.

Záblesky spomienok, veľmi zahmlených. Prechádzali spolu so strýkom bielou chodbou vysvietenou modrým led svetlom. Zastavili sa pri mužovi. Ten podal strýkovi akési karty.
"Choďte cez chodbu označenú A-M na materskú loď," povedal muž.
"Ďakujeme Jackson," odvetil strýko Alec.
"Opatrujte sa, keď sa aj my dostaneme na loď, kontaktujem vás..." záblesk a James sa opäť zo spomienok vrátil do reality. Útržky, len nezmyselné útržky, nič viac si nedokázal vybaviť.

James si napokon vzal svoje barle a pomalými odrazmi sa pobral preč. Nevedel kam by šiel a už ho nebavilo sa len tak motať po lodi, rozhodol sa vrátiť "domov" a zaliezť do postele. V jeho vnútri sa bili rôzne emócie a vôbec nemal náladu na to byť v obklopení iných ľudí. Teraz by bol najradšej, keby žiadni ľudia neboli. Nenávidel ľudí za to, že sú schopní napáchať toľko zla.

Ahojte, rád by som sa poďakoval za všetky milé komentáre a podporu a ospravedlňujem sa že neodpisujem na komentáre, ale vždy si ich všimnem pozde, že  napríklad aj po týždni a vtedy mi už príde zbytočné odpisovať, tak vám ďakujem takto, naozaj veľmi pekne ďakujem za vašu podporu :) a dúfam že sa vám príbeh zatiaľ páči.
Ešte pár kapitol možno také 3-4 budú takéto pokojné a potom sa to rozbehne viac tým drsnejším štýlom, takže to skôr pre nových čitateľov, ak tu nejakí sú, upozorňujem že bude to také drsnejšie, nebude sa to celý čas v takejto pokojnej sfére pohybovať hehe, takže len toľko k tomu
A ešte raz vám všetkým ďakujem za podporu a že tento príbeh čítate.

~Robo~