Archa

7. Krvavá púť

Precitol, no vôkol nevidel nič, jedine hlbokú tmu. Srdce mu bilo ako o preteky a v tichu miestnosti počul vlastný dych. Tmu zrazu preťalo červené svetlo, ktoré pravidelne blikalo, k čomu sa pridal aj sprievodný zvuk nepravidelnej sirény.
James sa pomaly spamätával, no cítil sa strašne omámený. Hlava sa mu točila a mal pocit, akoby mal čochvíľa opäť odpadnúť.
Cítil že ho niečo ťahá a nedovolí mu poriadne sa hýbať. Taktiež cítil na rôznych častiach tela bodavú bolesť.
Po pamäti teda prechádzal po svojom tele, keď zrazu narazil na rôzne hadičky a ihly, ktoré sa mu zabodávali do žíl. James sa vyľakal a prudko začal ihly vytrhávať zo svojho tela a po pokožke mu stekali pramienky krvi. Akonáhle vytrhol poslednú hadičku, zoskočil z lôžka, no nohy ho neudržali a teda padol na celé telo a rozplaštil sa na zemi.
Lapal po dychu a snažil sa ako tak nazbierať nejaké sily. Prišiel však o veľa krvi a mohol byť rád, že je vôbec nažive. Po chvíli oddychu na chladnej podlahe sa začal zviechať na nohy. Zadýchane podišiel k vchodovým dverám a ťažko sa o ne oprel. Začínal sa cítiť "lepšie" vzhľadom na okolnosti.
Ruku položil na dotykovú obrazovku, ktorá svietila na modro len z polovice. Dvere sa pomaly a ťažko odsunuli v závane fialovo, červeno, žltých iskier a zastavili sa asi v trištvrtke. James si vzdychol.
"Sakra," zahrešil, keď zistil, že sa tadiaľ bude musieť dostať, pretože dvere sa viac nepohnú. Postavil sa teda bokom a opatrne začal preliezať cez otvor, ktorý mu dvere poskytli. Akonáhle sa pretiahol cez dvere ocitol sa na chladnej chodbe, ktorá teraz vyzerala ešte temnejšie a hrozivejšie ako nemocničná izba.
Jej steny pokrývali červené, očividne krvavé šmuhy a kde tu boli steny prerušené obrovskými škrabancami. Jamesovi sa do očí nahrnuli slzy. Čo sa to tu stalo? Pomyslel si.
Pomaly prechádzal chodbou a čím viac sa blížil k spoločenským častiam lode, tým väčší chlad a temnota ho obklopovali. Zrazu šliapil do niečoho tekutého a lepkavého. So slzami v očiach a zatajeným dychom sa pozrel dolu ku svojim nohám. Prehltol výkrik a ústa si prekryl rukou. Stál v rozsiahlej krvavej mláke. Roztrasene sa pohol ďalej a zahol za roh. Pohľad na chodbu plnú mŕtvych tiel váľajúcich sa v krvavých potokoch zmiešaných zo všetkých tiel, vnútornosti roztrúsené po podlahe, telá bez hlavy či končatín ho úplne odrovnal a už to nevydržal. Prehol sa a obsah svojho žalúdka vyvrátil na mieste kde stál. Slzy mu stekali po lícach v potokoch. Pomaly sa pohol dalej, keď zrazu spoza seba začul ťažké tvrdé kroky. Blížilo sa k nemu čosi mohutné. Bol vydesený a mal skutočne málo od toho aby sa na mieste opäť povracal.
Nemohol však strácať čas, to čosi, čo toto spôsobilo sa za ním blížilo a musel vymyslieť niečo, aby tomu unikol. Pomaly klesol teda k podlahe a ruky zaboril do lepkavej červenej tekutiny. Začal si ju nanášať na telo, pri čom ho neustále napínalo na vracanie. Keď sa potrel už polozrazenou krvou podišiel k trom cez seba ležiacim mŕtvym telám a ľahol si medzi ne. V tom momente spia rohu pomalým a pokojným tempom vyšlo obrovské nechutné monštrum. James sa roztriasol, no musel sa vzchopiť. Zatvoril teda oči a zadržal dych.
Monštrum prechádzalo chodbou. Nezaujímal sa o mŕtve telá, to že ešte pred nedávnom to boli žijúci ľudia ho natrápilo. Šliapal po bezvládnych telách akoby to boli len nejaké odpadky.

Jamesovi po lícach neustále stekali slzy, no neprestával zadržiavať dych. Monštrum zrazu prechádzalo priamo cez neho... jeho jeden krok mohol mať zhruba dva metre a teda kus obrovského rozpadajúceho sa, hnijúceho mäsa prekročil Jamesa a úplne ho odignoroval. Po chvíli sa monštrum stratilo za rohom cjodby.
James vydýchol a začal lapať po dychu, no keď sa mu do nosa dostal mŕtvolný zápach rozkašľal sa. V tom momente na neho všetko doľahlo, opäť sa povracal a rozplakal sám tento krát zo seba vypustil všetky emócie... A bolo ich dost. V tom plači bol zmiešaný smútok, zdesenie, hnev, znechutenie a mnoho ďalšieho.
"M..mu..mus," opäť sa rozkašľal. "Musím sa dostať domov," povedal sám pre seba a vstal na nohy. Celý krvavý, uplakaný a roztrasený sa vydal chodbou ku bytu, v ktorom býval so strýkom Alecom a dúfal, že tam strýka nájde. I keď jeho nádej nebola velmi vysoká. Rovnako tak myslel aj na Toma a dúfal, že sa mu nič nestalo. I keď začínal mať pocit, že na lodi prežil len on sám a malo to svoj dôvod. Len niekto, kto toto urobil nečakal, že ujde z lôžka.
James pokračoval v ceste a obzeral si mŕtve telá a kontroloval, či to nie je Alec alebo Tom. No našťastie medzi telami neboli, preto jeho nádej v to, že prežili stúpala. Už nech je doma, letelo mu hlavou, dúfajúc, že cestou opäť nenatrafí na to desivé monštrum.