Archa

1. Nový domov

Viečka sa mu rozlepili a jeho zrak oslepilo prenikavé biele svetlo. Cítil sa malátny. Snažil sa pohnúť, no zistil že hadičky mu to nedovolia. Rozhliadol sa. Nachádzal sa zrejme v akejsi nemocničnej izbe. Príliš modernej nemocničnej izbe. Steny svietili bielym led svetlom, obklopovali ho veľké monitory a v každom rohu izby boli kamery. Z ľavej strany sa k nemu ktosi naklonil.
"Och James, tu som, si v poriadku, všetko je v pohode," ozval sa Alec a James sa na neho zmätene pozrel.
"Kde to som, čo sa stalo?" Mrmľal, no artikuláciu nemal ešte v dobrom stave.
"Porozprávame sa neskôr James, teraz sa musíš zotaviť," odpovedal mu Alec a v tom momente do izby vošiel vysoký muž v bielom plášti, na nose mu trónili okuliare a v rukách držal akési papiere.
"Vítaj späť James," oslovil ho doktor a začal si prezerať Jamesov spis. "Stav, v ktorom ťa sem priniesli, bol fakt veľmi zlý, no dostal si sa z toho, teda, nie ešte úplne, ale môžeš byť presunutý do domácej liečby, predpíšeme ti lieky a vytvoríme harmonogram, podľa ktorého budeš nasledujúci týždeň fungovať, aby sa tvoj stav úplne zlepšil." Povedal mu doktor.
"Ako dlho som bol mimo?" Zamrmlal James.
"Štyri dni," odvetil strýko Alec. James vzdychol. Prišiel o štyri dni života, nič si nepamätá, nevie kde je a ani ako sa sem dostal.

"Necháme dokvapkať infúziu a potom sa budeš môcť pobrať domov," dokončil doktor a usmial sa najprv na Jamesa, potom na Aleca a pobral sa na odchod. James si však všimol, že strýko Alec doktorov úsmev neopätoval, práve naopak, podozrievavo na neho zazrel. Zrejme to bolo tým, že strýko Alec neveril vedcom a doktorom po tom všetkom čo prežil v minulosti.
Jeho mama na tom bola rovnako, dokonca horšie. James si pamätal, že do jeho siedmych rokov života žili spolu s matkou v úzadí, dištancovali sa od sveta a ľudí, dokonca aj strýka Aleca spoznal až keď mal nejakých šesť alebo sedem rokov.

Prešli necelé dve hodiny. Na izbu prišla sestrička. V rukách držala kovové barle, ktoré mu oprela o posteľ. Potom podišla k nemu a vytiahla mu ihlu infúzie zo žily, opýtala sa ho ako sa cíti a pobrala sa na odchod so slovami, že pri odchode sa má ešte zastaviť na recepcii kde mu na jeho meno vydajú lieky a týždenný harmonogram.
Pobalil si teda veci do ruksaku, ktorý mu podal strýko Alec spod postele. Keď už bol James pripravený na odchod, schmatol barle a nemotorne sa snažil udržať s nimi rovnováhu. Alec zobral ruksak na ľavé rameno a pravou rukou podopieral Jamesa, ktorému to s barlami absolútne nešlo.
Dvere nemocničnej izby sa samé od seba odsunuli keď sa obaja nachádzali zhruba dva metre od nich. Prešli teda na chodbu a namierili si to na recepciu. James nechal strýka Aleca, aby s pani recepčnou vybavil všetko potrebné a on tam iba tak stál v úzadí a obzeral sa po ľuďoch. Prišlo mu trocha zvláštne, že všetci na sebe mali skoro identické oblečenie. Líšili sa len vo farbách a typoch, buď to boli celotelové obleky alebo diely oblečenia. Dizajn však mali rovnaký a zrejme aj materiál, z ktorého boli vytvorené.
No, aspoň sú oblečený, nie ako ja, mám cez seba prehodenú len nejakú plachtu...pomyslel si James.
Zrazu k nemu podišiel strýko Alec a spoločne sa pobrali na odchod.

Akonáhle vyšli z vchodovej brány nemocnice, James sa zarazil a neveriacky sa obzeral. Čakal, že keď prejde cez dvere ocitne sa na ulici plnej áut a záchranných zložiek, ktoré ešte riešia udalosti spred štyroch dní, kopu ľudí ženúcu sa do práce, alebo čokoľvek "normálne".
Namiesto toho spolu so strýkom Alecom stáli na ďalšej chodbe vysvietenej na bielo. Jediný rozdiel tu bol ten, že chodba mala okná...
James mal pocit, akoby duša opustila jeho telo. Hlava sa mu roztočila, pri pohľade na temnú čiernotu obsypanú hviezdami a obrovskú modro, hnedo, zelenú žiarivú guľu.
"Strýko? Kde to sme?" Opýtal sa roztraseným hlasom.
"Poď James, doma ti všetko vysvetlím," odvetil mu Alec.
"A kde je to doma?" Otočil sa a v očiach sa mu objavil náznak sĺz.
"Uvidíš, bude ťažké si na to zvyknúť, ale nejak to už pôjde," Alec sa snažil zachovať pokojný postoj k veci. James si vzdychol a pohol sa za Alecom, ktorý kráčal tesne vedľa neho a podopieral ho keď bolo potreba.
Zrazu podišli k bielym dverám. Alec priložil k dverám dlaň, modrý svetelný pás ju oskenoval a dvere sa pomaly odsunuli.
"Vítaj v novom domove," povedal Alec a James sa neveriacky obzeral po priestoroch ich nového "domova".