My nightmare (Niall Horan FF/SK) ✔

8.časť

Niall otvoril dvere a obaja sme ostali stáť ako zkamenený...

Predchvíľou to tu bolo plné ľudí, no teraz tu nebol nikto. Svetlá boli pozhasínané. Bola taká strašná tma, že som si nevidela ani na končeky prstov. Niall vedľa mňa na tom bol zrejme rovnako.

,,Kde sú všetci?" šeptom sa ma spýtal. Len som mykla plecami. Vlastne som bola rada, že všetci odišli. Teda ak nás nečakajú von, pripravený zabiť ma.

Miestnosťou sa rozľahla ozvena krokou. Zo začiatku boli tiché, no postupne ich bolo počuť hlasnejšie.

Vystrašene som stisla Niallovy ruku. Ani sama neviem čo ma to napadlo. Niall si ma pritiahol bližšie k sebe a obaja sme nehybne stáli.

,,Kde ste boli?" aj keď Liam šepkal, jeho hlas sa rozľahol po celej miestnosti. Niall mi pustil ruku a postavil sa bližšie k nemu.

,,Nikde. Kde všetci zmizli?" rovnako ako Liamov hlas, aj Niallov sprevádzala hlasná ozvena. Radšej som sa postvila bližšie k ním. Pri predstave, že sa tu niekto zakráda v našich tieňoch ma striaslo.

,,Kým ste vy dvaja boli preč, prišli sem lovci. Chceli sa s nami rozprávať a bolo ich veľa. Podarilo sa im zahnať ostatných upírov do blízkych lesov. Vraj aby si s nami mohli v kľude pokecať o vážnych veciach," Liam nachvíľu stíchol, ironicky sa zasmial a pokračoval ďalej. ,,Takže aj tak budeme musieť odísť do mesta, vzdialeného niekoľko kilometrov odtiaľto. Dajú nám nejaké úlohy ako vždy a potom sa vrátime. Lissa s nami ísť nemôže a ja neviem čo s ňou spravíme,"

Pri tej poslednej vete na mňa obaja zazreli, akoby som bola niekto, kto je tá najväčšia továreň na problémy. A možno že aj továreň na problémy som. Nastalo dlhé ticho, počas ktorého si Niall s Liamom vymieňali zamyslené pohľady.

,,Niečo ma napadlo," ozval sa Niall. ,,Pošleme ju k Harrymu domov. Nebude problém aby tam na nás počkala, veď predsa tam bude aj Louis,"

,,Fajn. Aj tak sa môže hocičo stať. Niall oni sú upíry a ona je len obyčajný človek. Ak by to zistili, nemohla by sa im brániť. Oproti im je nič," vyhlásil Liam. Škaredo som sa na neho zamračila, a potom aj na Nialla. Oni asi zabudli, že tu stále stojím a počujem všetko, o čom sa rozprávajú.

,,My to riskneme," povedal Niall a kútiky jeho úst sa roztiahli do širokého úškrnu. Obaja sa otočili ku mne.

,,Myslím, že si počula kam ideš. Pôjdeš tam pešo a sama. Harry nebýva sám, býva v malom hrade a spolu s ním aj pár ďaľších upírov, no tých sa báť nemusíš. Prinajlepšom ich ani nestretneš," oznámil mi Niall a ani som sa nenazdala, stála som von, na nejakom lesnom chodníčku v hroznej tme.

,,Týmto chodníčkom pôjdeš. Nie je to blízko ani ďaleko. A pôjdeš stále rovno. My sa vrátime čo najskôr," s tým zmizol. Vyparil sa ako duch, nevšimla som si kedy. Došlo mi, že sa chcel vyhnúť mojim otázkom, ale takto odísť naozaj nemusel. Nechal ma tu samú. Uprostred sveta krvilačných upírov. Neostávalo mi nič iné len sa pobrať tým chodníčkom niekam do neznáma.

Fúkal studený vietor. Mala som oblečené len tenké čierne šaty po kolená, s trištvrťovými rukávmi, takže mi bola riadna zima. Ešte horšie bolo, že som skoro nič nevidela a netriasla som sa len od zimy, ale aj od strachu. Každý sval v mojom tele bol napätý ako eśe nikdy predtým a spraviť pár krokov mi trvalo niekoľko minút. Nechcela som riskovať, že ma niekto začuje, a tak som pomaly stúpala na vydupaný chodníček.

Ani nie o desať minút sa v diaľke zablýskalo svetielko na nejakej veži hradu. Bolo mi jasné, že to je ten ,o ktorom vravel Niall.

Začula som, ako za mnou pukol konárik, zrejme naň niekto stúpil. Od strachu a nervozity som si začala nevedome obhrýzať nechty.

Zachvíľu spoza mňa vybehla malá srnka. To ona ma tak vystrašila. Rýchlo som sa rozbehla k tomu hradu, zanechávajúc za sebou hlboké stopy v slizkom blate, ktoré sa zrazu objavilo na chodníčku.

Keď som zastala pred veľkou bránou hradu, už v nej stál Harry a uškŕňal sa na mňa.

,,Volal mi Niall a vravel, že prídeš. Vraj musí niekam naliehavo odísť. Nevieš kam?" spýtal sa ma len čo ma uvidel.

,,Nie. Neviem kam odišiel," samozrejme, že som vedela, no došlo mi, že Niall nebude dvakrát šťastný keď to poviem Harrymu.

,,Hmmm, nevadí. Tak poď. Ukážem ti tvoju izbu," žmurkol na mňa a rýchlo ma potiahol dnu. Hrad zvonku vyzeral studený a chladný, no vnútri bol útulný. Na zemi bol dlhý biely koberec, ktorý zakrýval každý kúsok drevenej dlážky. Na stenách bolo veľa obrazov, niektoré boli strašne podobné tým u Nialla. Harry ma viedol hore po schodisku, ktoré bolo tiež pokryté bielym kobercom.

Ocitli sme sa na dlhej chodbe, na ktorej bolo len pár dverí, no všetky boli úpne rovnaké. Harry otvoril dvere blízko pri schodoch a popostrčil ma do nich.

,,Ak by si niečo potrebovala, nájdeš ma na konci chodby.No radšej von moc nevychádzaj. A mimochom, v skrini máš nejaké veci na prezlečenie. Všetky sú tvoje, " žmurkol na mňa a odišiel. Dvere sa za ním ticho zavreli a ja som ostala sama. Izba, v ktorej ma nechal bolo asi taká veľká ako tá u Nialla, až na to, že táto bola krajšia.

Steny boli vymaľované na červeno. Veľká posteľ stála pod oknom a oproti nej bola skriňa, ku ktorej som hneď pricupkala a otvorila ju.

Bola som trochh nervózna z toho, že tu nemám moje oblečenie. No od Harryho je milé, že mi tu nechal tieto veci. Vytiahla som zo skrine čierne legíny a dlhé bieločervené tričko a obliekla som si to. Vyzeralo to obyčajne, mne to ale teraz bolo úplne jedno.

Nechcalo sa mi tu ostať a hoci mi Harry povedal, že nemám vychádzať, otvorila som dvere a potichu vyšla von. Na chodbe nebol nikto. Všade bolo ticho. Kráčala som rovno po chodbe, všetky dvere boli pootvorené, čo mi prišlo divné. Nikto v nich však nebol. Až na jedny.

Tie boli zatvorené, a keď som ich skúsila otvoriť, boli dokonca zamknuté. Chcela som sa otočiť a vrátiť späť. Ibaže vtedy sa v niečo zalesklo pri tých zamknutých dverách. Bol to kľúč. Zdvihla som ho zo zeme a skúsila s ním odomknúť dvere. Podarilo sa.

V izbe, ktorá bola za nimi horela jedna sviečka, položená na stole v strede. Jej svetlo bolo dostatočne silné, a tak som uvidela, že izba je plná obrazov. To čo na tývh obrazoch bolo ma dosť zarazilo.

Bola som na nich ja a môj brat. Na prvom obraze som mala asi desať rokov a Darren štrnásť. Naháňali sme sa v záhrade. Na druhom som mala osem a Darren dvanásť. Sedeli sme v aute a obaja pozerali do mobilov. Na treťom som bola ja sama, ako sedím na lavičke pred školou a s niekým volám. Mala som vtedy asi štrnásť. A na štvrtom som znovu bola len ja. No tento obraz zobrazoval niečo, čo sa stalo nedávno. Stála som za rohom obchodu na pumpe a sledovala Darrena, ten tam ale nakreslený nebol.

Pomaly som prešla prstami po tom obraze. Musel byť namaľovaný len dnes. Na prstoch mi ostala farebná machuľa.

V tej chvíli ma zaujímala len jediná vec. Kto tie obrazy namaľoval?

Ahojteee :D tak konečne sa mi podarilo dopísať novú časť :D Chcela by som vám poďakovať za všetky hlasy a komentáre... prekvapili ste ma :O ďakujeeeem ^^ nečakala som, že ich tu bude toľko :D Vlastne som nečakala žiadne :D A teraz k novej časti...čo myslíte, kto tie obrazy namaľoval? Ja vám iba napoviem, že Niall s nimi nemá nič spoločné :3 :)

A táto časť je venovaná @xNessiex :) Ale už si si asi všimla :D :) A už mám aj premyslené komu dám venovanie na ďaľšiu časť :D sa nezdám :D

Ďaľšia časť budeee...v piatok ^^ :D