My nightmare (Niall Horan FF/SK) ✔

17.časť

,,Čo tu chceš?!" zavrčala na mňa Amanda a premerala si ma pohŕdavým pohľadom. V ruke nervózne držala mobil.

,,Ja...ja...nič," vykoktala som po chvíli.

,,Čo z toho si počula?" zajačala a začala sa ku mne nebezpečne rýchlo približovať.

,,Ja...skoro nič," zamrmlala som a vystrašene cúvla dozadu. Lenže Amanda sa len uškrnula a zachvíľu už stála pri mne.

,,Neklam. Vidím, že klameš. Na to čk si teraz počula radšej hneď zabudni, lebo neskončíš dobre," zavrčala a potom sa naklonila bližši ku mne. ,,Ale to pri tom svojom šťastí skončíš aj tak," s tým odišla a nechala ma tam stáť úplne samú.

Nemusela som hádať kam ide. Bolo mi jasné, že zase ide doliezať k Niallovy. A ja s tým nemôžem nič urobiť.

Potichu som vyšla hore po schodoch. Z Niallovej izby išli tiché hlasy. Na konci chodby som zbadala Liama, ktorý sa zamračene pozeral na dvere, ani si ma nevšimol.

,,Liam?" zašepkala som a prešla k nemu. Vlasy mal strapaté, asi sa pokúšal zaspať. Venoval mi jeden unavený pohľad a hneď na to aj zmizol.

Zamračila som sa na jeho tieň, ktorý sa za ním ťahal až kým nevošiel do dverí na opačnom konci chodby. Nechal ma tu samú s naštvatou Amandou a Niallom, ktorý už zrejme spal.

Potichu som vošla do jeho izby. Niall spal, presne ako som si myslela.  Amanda sedela na posteli a hladkala ho. Pritom sa ešte zákerne usmievala.

Niall sa zrazu zobudil. Bola som zvedavá, čo sa bude diať, a tak som sa schovala za dvere a počúvala.

,,Asi ťa zabijem. Ani nevieš ako dibre sa mi spalo," rozospato zamrmlal Niall.

,,Hmmm... nie. Ale pri mne sa dobre spí každému," vyhlásila Amanda.

,,Ale mne nie,"

,,Čože?! Tak to hneď odvoláš!" podľa rachotu, ktorý odtiaľ išiel mi bolo jasné, že Amanda od zlosti niečo zvalila.

,,Tak to máš smolu, pretože ja nič odvolávať nebudem!"

Došlo mi, že teraz je tá pravá chvíľa, aby som tam vletela. Rýchlo som rozklopila dvere úplne dokorán. Zavŕzgali a narazili do steny. Amanda vyskočila z postele a ak by vedela pohľadom vraždiť, už dávno by som bola mŕtva.

,,Ty..." začala, no Niall ju našťastie prerušil. ,,Si veľmi dobrá, že si sem konečne prišla," usmial sa na mňa, odsotil Amandu nabok, ona krátko na to radšej rýchlo odišla.

Konečne. Už mi totiž začínala liezť poriadne na nervy. Vlastne mi už začínalo liezť poriadne na nervy všetko. Najradšej by som sa vrátila domov. A ešte radšej bez Darrena. On je len obyčajný zradca. A možno ho už aj zabili.

Ani neviem ako, z oka sa mi vykotúľala jedna neposlušná slza a o chvíľu ju už nasledovali ďaľšie a ďaľšie.

,,Lissa. Neplač. Čo sa stalo?" zamrmlal a ani som sa nestihla spamätať, už ma držal vo svojom pevnom objatí.

,,Nič. Len...už ma to tu nebaví a chcem sa vrátiť domov," zašepkala som a silnejšie ho stisla.

,,Si ako malé decko," zasmial sa a na chvíľu m pustil. Aj ja som sa zasmiala. Veď mal pravdu.

,,Ja viem," zamrmlala som. Niall sa ešte chvíľu usmieval, potom na mňa smutne zazrel.

,,Ale ak chceš ísť domov, môžeš," vyhlásil, pritom ma prebodával smutným pohľadom. Prekvapene som na neho pozrela.

,,Myslíš to vážne?"

,,Áno,"

Naozaj sa mi nechcelo veriť, že by ma naozaj pustil domov. A ani som nevedela, či sa chcem vážne vrátiť. Lenže nemôžem tu ostať navždy. Musím sa vrátiť domov.

,,Tak...ja potom pôjdem," zamrmlala som. Niallovi sa na tvári zjavil smutný úsmev a pomaly prikývol.

,,Dobre. O desať minút ťa čakám pri aute. Zatiaľ sa choď rozlúčiť," s tým zmizol za dverami a nechal ma tam samú.

Vyšla som von z izby a ponáhľala sa za Liamom. On a ešte aj Louis je jediná osoba, s ktorou sa chcem lúčiť.

,,Liam?" zaklopala som na jeho dvere. Ozvalo sa odtiaľ len zavrčanie, a tak som vošla dnu.

,,Čo sa deje? Už som skoro dva dni nespal!" zamrnčal.

,,Liam, ja odchádzam domov," tá veta ho naštartovala. Vyletel z postele a o chvíľu ma už objímal.

,,Kedy preboha?" spýtal sa.

,,O desať minút," uškrnula som sa. ,,Takže asi by som mala ísť. Ahoj,"

,,Ahoj," posledný krát ma objal a potom sa uškrnul. ,,A ozaj. Louisa by som na tvojom mieste nebudil," nechápavo som na neho pozrela. Ako vie, že sa chcem rozlúčiť aj s ním?

,,Tak už choď," šepol. Poslúchla som ho a namierila si to rovno ku autu, v ktorom už Niall dávno sedel. Práve začínalo pršať. Poklopkával prstami po studenom skle na okne.

Sadla som si k nemu. Venoval mi ešte jeden smutný úsmev a zvyšok cesty bolo ticho. Ani jeden z nás nepovedal ani slovo.

Ja som stále nevedela pochopiť, prečo ma nechal len tak odísť, ale asi na to nejaký dôvod mal. Všetko, čo som tu prežila sa stalo tak rýchlo, až tomu nemôžem uveriť. Našťastie sa to už skončilo.

Keď som uvidela svietiace lampy v našom meste, bola už noc. Teraz bola tá správna chvíľa, aby som sa Nialla niečo spýtala.

,,Prečo si to spravil?"

,,Prečo som ťa nechal odísť?" len som prikývla.

,,Lebo tu je to stokrát bezpečnejšie. Nemohol som ťa tam nechať. Ale neboj. Mňa sa len tak ľahko nezbavíš," uškrnul sa.

Ahojteee :D Áno ja viem...som hrozná... Prepáčte, že mi to s novou časťou tak trvalo. Nemohla som vôbec písať. Skoro tri dni ma strašne bolela hlava a až dnes, keď už ma nebolí vôbec, sa doktor rozhodol že ma nechá ,,doma,, :DDD Takže prepáčte :( Posnažím sa pridať novú časť do nedele... :) A dúfam, že sa vám táto časť páčila :)