My nightmare (Niall Horan FF/SK) ✔

22. časť

Keď Niall odišiel, ostala som tam len tak postávať. Už bola úplná tma. Studený vietor mi rozfukoval vlasy na všetky strany. Z oka mi vykĺzla jedna neposlušná slza. Za ňou ďaľšie.
Rýchlo som si ich zotrela a otočila sa k Liamovy, ktorý bezslova sedel na zemi a hľadel pred seba.

,,Lissa...nerob si z toho nič. Ja mu to vysvetlím a všetko bude v poriadku," vyhlásil po chvíli Liam.

,,Fajn. Ideme domov?" spýtala som sa. Liam len prikývol a rukou mi naznačil, aby som ho nasledovala.

Cesta domov nám trvala o niečo kratšie ako cesta tam. A možno sa mi to len zdalo, pretože som celú cestu premýšľala nad Niallom.

Vlastne ho aj chápem, prečo sa tak naštval. Aj ja by som sa naštvala. Ale mohol ma nechať, aby som mu to aspoň vysvetlila.

Keď sme cez konáre stromov uvideli veľký dom, rozpršalo sa. Dažďové kvapky rýchlo stekali po oknách. Na lesnom chodníku sa začínali robiť mláky. Postupne sa zväšovali, pretože pršalo naozaj veľa. A ešte k tomu sa pridali aj kvapky vody stekajúce z listov stromov. Obaja s Liamom sme zrýchlili.

Ku dverám sme sa dostali ani nie za minútku. Položila som ruku na kľučka a chcela som otvoriť dvere, lenže Liam ma zastavil.

,,Môžme ísť na noc aj inde..." začal a trochu sa uškrnul. Zazrela som na neho naštvatým pohľadom. ,,Nemyslím to tak! Ak nechceš byť v noci v jednej budove s Niallom, môžme ísť k Louisovy,"

,,Nie. Ja to zvládnem," zamrmlala som a otvorila dvere. Všade bolo ticho a tma. Niall už asi spí. A možno ani nie je doma.

Zamierila som rovno do jeho izby. Dvere boli pootvorené a vychádzali z nich tiché vzlyky. Niall sedel na posteli a niečo ťukal do mobilu. Na obrazovku, ktorá ako jediná osvetlovala celú izbu, kvapkali jeho slané slzy.

Potichu a hlavne nenápadne som si k nemu sadla. A on si ma našťastie nevšimol.

,,Niall," šepla som a ruku, ktorú mal voľne spustenú vedľa tela som chytila do svojej. Hneď si ju vytrhol a škaredo na mňa zazrel.

,,Čo tu chceš?!" zavrčal. Nadýchla som sa, že sa mu to celé aspoň pokúsim vysvetliť, ale on ma zastavil.

,,Ja nechcem nič počuť. Choď prosím preč," šeptom vyhlásil a otočil sa mi chrbtom. Prevrátila som očami. Veď sa správa ako dvojročné dieťa!

Vstala som z postele a rýchlo prešla do mojej izby. Vyzerala presne tak isto, ako keď som odchádzala. Až na dve veci. Bola tu strašná zima. Obidve okná boli síce zavreté, ale aj tak som tam mrzla. Na posteli bol hodený biely papierik a ňom niečo napísané.

Ani som ho nemusela zdvihnúť. Veĺké a hrubé čierne písmená bolo vidno už od dverí.

Takže si neprišla. Fajn. Teš sa na nás. A tentokrát ťa už nikto nezachráni zlatíčko :*

,,Liam!" s papierikom v ruke som vybehla z izby. Musela som sa držať, aby som ho neroztrhla na niekoľko kúskov a tie potom nevyhodila do koša.

Liam stál pri mne ani nie o pár minút. Zrejme sa už pokúšal zaspať, pretože si šúchal oči a mrmlal niečo popod nos.

,,Čo sa deje?" zavrčal po mne. Miesto odpovede som po ňom hodila už dosť skrčený papierik.

Liam ho prečítal a s povzdychom na mňa pozrel.

,,My sa ich asi už nikdy nezbavíme," zamrnčal. ,,A dnes spíš pri mne," žmurkol na mňa. Naštvane som na neho zazrela.

,,Fajn. Môžeš spať aj pri Niallovy ak chceš," mykol plecami. Nič som mu na to nepovedala. Jasné, že by som radšej spala pri Niallovy, ktorý práve vtedy ako na zavolanie vystrčil strapatú hlavu z dverí a zamračil sa na nás.