"Z tej farby ma bolí hlava," otvorila som okno. Bol už večer a my sme mali namaľované až dve steny a seba. Mala som modré vlasy, oblečenie, ruky a Niall na tom nebol o nič lepšie.
"Nikto ti nekázal pomáhať mi," musela som nad ním pretočiť očami.
"Áno, nekázal a keby som ti prísť neprišla, musela by som počúvať tvoje sťažnosti ako všetko robíš sám," ostal ticho lebo som mala pravdu. Kto mlčí ten svedčí. Minule, keď sa snažil zmontovať linku, ktorú rozobral z nepochopiteľných dôvodov to dopadlo tak isto. Sťažnosti, sťažnosti a zase samé sťažnosti. "A navyše, aj tak by som nemala čo robiť," mykla som plecami. Do rúk si zobral kýbel s farbou a snažil sa to presunúť. "Niall? Cez tie noviny by som ti to ne-" vybuchla som do smiechu. Nestihla som to ani dopovedať a on už sa váľal v novinách a v modrej farbe.
"To nie je vtipné!" odsekol a ja som sa rozosmiala ešte viac. Čo iné som mala robiť, keď je idiot? Tá modrá všade na ňom a ten nahnevaný výraz tváre vyzeral dokopy poriadne komicky.
"Tak ja ťa tu nechám. Kľudne si tu pospi."
"Pomôž mi aspoň, prosím," zakňučal a mne neostávalo nič iné. Prišla som k nemu a podala som mu ruku. Čakala som kým sa postaví, no miesto toho spravil to, čo som neočakávala. Potiahol moju ruku smerom dolu tak, že som skončila ležať na ňom. Mala som chuť po ňom začať kričať, no teraz ma zastavil jeho smiech. Tá farba sa začala dobre piť aj do môjho oblečenia. Snažila som sa rýchlo postaviť, no on si ma vždy pritiahol k sebe. "Karma," povedal s úškrnom a ja som ho bachla do hrude. Modrou rukou mi prešiel cez vlasy v snahe ich napraviť. Čo sa mu podarilo, keďže ich zlepil farbou.
"No bravo, Niall. Ak to nepôjde zmyť, zabijem ťa," zavrčala som no on po mne iba zazrel.
"Nekaz tento romantický moment," prekvapene som sa na neho pozrela a snažila sa vstrebať to, čo povedal. Iba sa usmial a hlavu si položil do novín. Jeho pohľad smeroval na strop, zatiaľ čo ten môj na neho. Neprestávala som ho sledovať. Moje oči pozerali na jeho tváe a celé moje telo čakalo jeho výbuch smiechu, ktorý zatiaľ neprichádzal. Porazenecky som na ňom ostala ležať a modliť sa aby to išlo dole. Položila som teda hlavu na jeho hrudník, ktorý sa po každom nádychu zdvihol. Počula som jeho srdce, ktoré bilo. Zase som ostala bez vysvetlenia. Teda jedno som mala, ale nejako som tomu nechcela uveriť. Skôr nemohla.
síce tu nie je to, čo som sľúbila ale pomaly sa k tomu dostávame :)) yaay ^^
dnes by mala pribudnúť ešte jedna časť :) okolo večera.. 21, 22 :D a v nedelu tiež :)
YOU ARE READING
Ability (Niall Horan)
Fanfiction„Fantázia nie je v skutočnosti nič iné, než druh pamäti oslobodenej od času a priestoru. Alebo sa za fantáziou skrýva pravda?"
