Ability (Niall Horan)

9 ♦ "Nevystrelíš"

„Nevystrelíš,“ povedal a ja som vedela, že má pravdu.

„Fajn“, odhodila som zbraň a vyrovnala sa, „zastrel ma. Nikto nič nestratí,“ prekrížila som si ruky a pozerala sa na neho. Usmial sa a zbraň zložil.

„Máš pravdu. Nikto nič nestratí. Ale tvoj postoj sa mi páči,“  skrčila som obočie, „nezabijem ťa,“ zložil zbraň a skryl si ju za opasok, „ale, svoj názor viem veľmi rýchlo zmeniť. Tak si dávaj pozor na to čo robíš a ako sa správaš.“

„Ale ja tu nechcem byť, chápeš? Urobím čokoľvek aby som sa odtiaľto dostala!“  videla som ako sa jeho jemné črty tváre menia. Začal zatínať sánku a to neveštilo nič dobré. Mala som pocit, že som ho nahnevala.

„Čo stratíš tým, že tu budeš?“

„Čo stratíš tým, že ma pustíš?“ odpovedala som mu otázkou. Bol ticho, čo ma ani neprekvapovalo. Trhol ma smerom k nemu a ťahal von zo skladu a následne zo zbrojnice. Zaviedol ma do izby, ktorú som pomerne spoznala. Strčil ma do nej a zamkol dvere. To by mi až tak nevadilo, keby nás v tejto miestnosti nezamkol obidvoch.

„Stratím posilu... možno. Podľa toho ako ťa Leah vycvičí,“ uškrnul sa a kráčal ku mne. Moje telo som automaticky začalo posúvať dozadu. „Bojíš sa? Ach chceš prežiť mala by si ovládať svoj strach,“ prehltla som. Moje telo narazilo o kľučku od kúpeľne, to spôsobilo moje zaskučanie. Začala som si trieť bok. Moja ruka bola chytená a moje telo natlačené na dvere. „Mala by si sa naučiť drať jazyk za zubami a kontrolovať svoj strach. Trasieš sa ako osika. A to by si sa nemala. Teda ak chceš prežiť samozrejme,“ zasmial sa a sklonil sa k môjmu uchu, „neradi by sme prišli o niekoho ako si ty,“ odrazu som cítila jeho pery na mojom krku. Prekvapene som vypúlila oči a odstrčila ho od seba.

„Čo si to dovoľuješ?“ zazrela som po ňom.           

„Musím snáď vyskúšať, koho tu vlastním,“ uškrnul sa a znovu sa ma chcel dotknúť. Odstrčila som jeho ruky a rýchlo prekĺzla popri jeho tele.

„Chod preč prosím,“ povedala som a zastala si od neho čo najďalej. Táto situácia bola pre mňa veľmi nepríjemná.

„Uvidíme sa večer,“ žmurkol na mňa a odišiel. Keď za sebou zavrel dvere, úľavou som si vydýchla. Ruku som si dala na miesto, kde sa ma dotkli jeho pery. Striaslo ma pri pocite, že by možno zašiel aj ďalej. Ak naozaj nemá city, možno by som dopadla ako úplná troska a ak tie city má, možno by sa nado mnou zľutoval a nechal ma tak. Samozrejme, nič z toho sa na šťastie nestalo. Sadla som si na posteľ a čakala iba na jednu vec. Na noc. Nech konečne nastane a ja si pôjdem vypátrať svoju cestou von.  Svoju cestu domov. Nechcem tu byť, nie potom, že ma skoro dnes zabil. Nie, určite nie. Čím viacej tu budem pátrať, tým lepšie pre mňa. Naučím sa kam vedú chodby, únikové východy ba aj kde je aká miestnosť. A potom ma už nikto a nič nezastaví.

25+ votes do dalšej časti :)