Presne o mesiac
Nikdy by som si nemyslela, že si človek za mesiac dokáže zvyknúť na iné podmienky a na iných ľudí. Doslova. Alebo sa naučiť vychádzať s človekom, ktorého skoro nikto nemá rád. Naučil ma strieľať, narábať s nožmi a ďalšími zbraňami, uhýbať sa, bojovať. Vlastne naučil ma všetko, čo teraz viem a potrebujem. Nikdy by som to nepovedala, že práva ja sa k ním pridám a ostanem u takej partií. Niall sa nezdá byť už až tak sprostý, no arogantné poznámky u neho ostali stále. Každú noc im robím poslíčka a chodím overovať prostredie ich nepriateľov. Preto majú aj také dobre kšefty. Vykradli niekoľko klubov, kasín a ja som bola ich malá pomoc. Nemôžem povedať, že ma to nebavilo. No vyčerpávalo ma to. Každým dňom som bola unavenejšia a unavenejšia. Možno som nemala robiť touto mojou vzácnou schopnosťou tie zlé veci. Možno to bola forma trestu, ktorá mi bola udelená. No viem jedno, musím si dať pauzu. Nemôžem chodiť po mestách a snažiť sa zaspať aj cez deň aby oni mohli večer praktizovať svoje plány.
Moja hlava mi išla vybuchnúť a telo sa mi zvieralo v kŕčoch. Zase sa mu podarilo ma zobudiť skôr, než som mala vstať. Oči som držala pevne zomknuté a držala si hlavu.
„Koľkokrát ti mám opakovať...“ zasyčala som a snažila si tú bolesť nevšímať „aby si ma takto nebudil“ zazrela som po ňom.
„Prepáč,“ pretočil očami, „ale musíme odísť a chcem aby si bola pri vedomý, keďže moje oči klipkajú ako ručičky na hodinkách,“ teraz som bola ja tá čo pretočila očami. Tvári sa ako keby to nikdy predtým nevydržal.
„Moja bolesť sa nerovná tvojej ospalosti, Niall,“ oprela som a o sedačku a pootvorila okno. V aute bolo celkom dusno a to nedávalo dobrý pocit. „Keď hovoríme o ospalosti musím sa s tebou porozprávať,“ odkašľala som si a všimla si ako sa na mňa pozrel, „ide o to, že takto to ďalej pokračovať nemôže. Nemôžete ma nútiť do toho cestovania. Musím si dať pauzu.“
„Nemôžeš. Dohodli sme sa predsa, nie?“
„Ja viem, ale ja to už nezvládam. Iba týždeň. Niall skutočne. Nič viac od teba nechcem.“
„Fajn,“ auto zaparkoval na okraji cesty. Nevedela som kde sme, no predpokladala som, že niekde medzi jeho domom a pred klubom kde sme boli. Bolo tu ticho a auto som prejsť nevidela. Nevedela som ani prečo zastavuje. „Vystúp z auta,“ nechápavo som sa na neho pozrela, „hneď!“ odopol mi pás a otvoril dvere. Neostávalo mi nič iné len vystúpiť a počkať čo sa stane ďalej. Na moje prekvapenie vystúpil aj on. Chytil ma za lakeť a odtiahol niekde do stredu lúky, kde sme stáli. Svoj pohľad som z neho nespúšťala. Odstúpil odo mňa pár krokov.
„Niall? Čo-“ vyplašene som sa na neho pozrela, keď vytiahol svoju zbraň a namieril ju na mňa. „Prečo?“
„Nechceš nám pomáhať.“
„Ale, Niall. Ja len potrebujem krátku prestávku.“
„Ja ti ju dám,“ nabil zbraň a vystrelil. O pár stotín na to som nepočula nič. Padla som do tmy.
ako sa máte zlatíčka? tak ako vysvedčká? :D polrok je polrok :D ja sa radšej ani k tejto téme nevyjadrujem :D
YOU ARE READING
Ability (Niall Horan)
Fanfiction„Fantázia nie je v skutočnosti nič iné, než druh pamäti oslobodenej od času a priestoru. Alebo sa za fantáziou skrýva pravda?"
