Ability (Niall Horan)

2 ♦ "Nikdy"

Moje oči sa otvorili a ja som sa znovu pozerala do rohu miestnosti. Vedela som čo sa deje aj prečo som tu. Nastala noc a môj nechcený nočný rituál sa opakoval. Túto časť izby som však ale nespoznávala. Prinútila som svoje telo otočiť sa a odkryť pohľad na toto neznáme miesto. Ako prvé som uvidela moje telo, ležiace na posteli.

Nepociťovala som strach, vedela som, čo sa so mnou deje, čo môžem, čo nie, ako sa mám správať, na čo mám myslieť. Vedela som to až priveľmi dobre, dlho som o tom študovala a to mi bolo osudným.

Vyzeralo to tu inak než u mňa, takže som logicky zauvažovala, že doma určite nie som. Popadla ma panika a začala som sa zbesilo obrezať. Nespoznávala som to tu, nikdy som to nevidela, nikdy som tu nebola. Prebehla som skrz stenu a ocitla som sa na neznámej chodbe. Kráčala som cez dlhú tmavú chodbu až kým som sa nedostala k veľkým mahagónovým schodom. Zišla som a ocitla som sa vo veľkej uvítacej hale. Moje myšlienky začali blúdiť k dvom možnostiam: možno som sa k niekomu teleportovala alebo sa mi toto všetko iba sníva, čo je tá najmenej pravdepodobnejšia možnosť. Nemohla to byť ani moja spomienka, to všetko by som si pamätala. Moja hlava sa otočila za smerom malého hluku, vychádzajúceho z miestnosti po mojej pravici. Neobťažovala som sa s otváraním dverí, proste som znovu prešla len tak cez stenu. Uvidela som obrys, obrys pomerne vysokého chlapca. Od mesačného svetla sa toho odrážalo veľmi málo tak som išla bližšie.

Nebála som sa ho. Vedela som, že mi nemôže ublížiť, nemôže ma ani vidieť a ani  počuť. Strach mi spôsobovala skôr moja dezorientácia z nového prostredia a nevedomosť o tom, kto to je a prečo som u neho. Pozorovala som ho až dovtedy, kým sa neotočil a neodišiel von z miestnosti. Cez hustú tmu, ktorá sa niesla okolím som ho nevidela veľmi ostro. Ale teraz mi niečo doplo. Je to ten istý chalan, ktorého som stretla po ceste domov. Ten čo prešiel po mláke, i keď to v tom daždi ani nevadilo, ten čo ma chcel odviesť domov a ten čo sa správal tak milo. No teraz som začala pochybovať o tom jeho milom správaní. Moje myšlienky boli vymazané, nevedela som si spomenúť na nič viac, iba na to, ako som nastúpila do jeho auta. Vrátila som sa späť k môjmu telu a sadla si vedľa neho. Musela som myslieť iba preto, prečo ma uniesol, ak ma uniesol. Možno som zaspala alebo omdlela tak ma odviezol k nemu domov. A možno ma chce zabiť alebo predať nejakým nájomným vrahom alebo čo ak on je ten nájomný vrah? Nechcem zomrieť, i keď v biblickom svete by mi možno bolo lepšie ako tu. Nikto by sa mi tam neposmieval alebo by mi nenadával. Chcela som ho ísť pohľadať, stačila by jedna myšlienka a moje spirituálne ja by sa týčilo vedľa toho jeho, no nestihla som. Dvere od izby sa otvorili čo narobilo silný rámus. Zmocnil sa ma strach a prosila som boha aby ma nebudil. No nikto nevyslyšal moje prosby. Začal mojím telom mykať a kričať na mňa. Obraz sa mi začal pomaly vytrácať a zbadala som ho iba keď som otvorila oči od môjho skutočného tela. Vykríkla som bolesťou a stočila sa do klbka. Hrozná bolesť sa tvorila v mojom tele a ja som sa premáhala aby som sa nerozplakala. Opakujem nikdy, nikdy, nikdy nikomu nedovoľte aby vás zobudil, keď ste v astrálnom spojení, aj keď toho človeka nemôžete nijak zastaviť. Zažijete neskutočne krutú bolesť. Veľmi krutú bolesť.