"Konečne," Konečne sme mali domaľovanú aj druhú polku miestnosti. Dnešok skončil lepšie než včera, keďže na sebe som nemala, žiadnu modrú farbu a Niall sa nestrepal a nevylial to na seba.
"Som čistý," do nádoby s farbou hodil štetec, ktorý ho ošpliechal, "no tak možno nie som," pokrútila som nad ním hlavou a zasmiala sa. "Chceš byť aj ty?"
"Nie, nie, nie, nie," cúvla som, "len si to pekne nechaj u seba," ukázala som na neho prstom, "nepotrebujem byť modrá, zase. Ledva som to včera zmyla zo seba."
"Mala si ma zavolať. Pomohol by som ti," uškrnul sa a ja som mu mala chuť streliť.
"Nie, ďakujem," pokrútila som hlavou a zatvorila plechovku, "čo chceš robiť teraz?"
"No, počkám kým to uskne a potom sem premiestnim nábytok."
"A kde je teraz?" opýtala som sa, keď mi to došlo.
"Niekde v dome, nepoviem kde," žmurkol na mňa. Pretočila som nad ním očami. Neznášam toto gesto, keď na mňa niekto žmurkne alebo, keď niekto žmurká v mojej miestnosti.
"Fajn, pán Tajomný," povedala som, "prepáčte, že som sa vôbec spýtala," dala som ruky do obranného gesta a pozrela sa na neho. "S tým nábytkom, ti však už pomáhať nebudem. To si urobíš pekne, krásne sám."
"S tým som rátal, keďže ty pomaly neudržíš v ruke ani plechovku od farby."
"No neviem, kto sa s nimi zdrbal," zavrčala som.
"Nejaká si ostrá," uškrnul sa mi. Mám chuť prísť k nemu a jednu mu vraziť. V posledných dňoch provokuje. "Ale prejdime k veci. Poď na chvíľku ku mne prosím, potrebujem od teba s niečím pomôcť."
"A s čím?"
"Poď za mnou," kývol rukou a odišiel z miestnosti. Ja som ako poslušný psík, kráčala za ním dole po schodoch. "Kam ma to vedieš?" moja zvedavosť opäť prehovorila. Odpovede sa mi proste nedostalo, takže som v tichosti pokračovala v ceste.
"Dávaj si pozor, sú tu schody. Nechcem aby som pre teba musel volať záchranku, lebo si zlomíš nohu, ruku alebo chrbticu," otvoril nejaké pofidérne dvere. Čakal kým prejem dnu a zapálil svetlo.
"To si snáď robíš srandu, to sa ti sem chcelo nosiť? Počkaj mám lepšiu otázku. To sa ti bude chcieť vynášať?" zbehla som po hustých schodoch dole ku skrinkám a tým ďalším veciam, čo boli v jeho obývačke.
"Nie, sme tu na to aby sme to teraz vynášali vonku," odpovedal a zastal si vedľa mňa. Otočila som sa smerom k nemu.
"A načo tu teda potom sme? Ja ti s tým pomáhať vážne nebudem, takže ma nepresvedčíš nijakým spôsobom."
"Freya. Keby si mlčala, dozvedela by si sa na čo tu sme," pretočila som očami. Uškrnul sa a jeho pery prilepil na tie moje.
dočkali ste sa :DD naozaj som nemala o čom písať, tak som vám sem dala toto :D jéj, :D ak sú tu nejaké chyby, ignorujte to prosím. nestíham v poslednom čase ani text po sebe čítať :D
ESTÁS LEYENDO
Ability (Niall Horan)
Fanfic„Fantázia nie je v skutočnosti nič iné, než druh pamäti oslobodenej od času a priestoru. Alebo sa za fantáziou skrýva pravda?"
