S úsmevom som sa posadila na posteľ a čakala kým sa preberie. Prekrížila som si nohy a oprela sa o stenu. Chcela som sa ísť za ním pozrieť, no zamkol ma tu, takže jediné čo môžem robiť, je prechádzať sa z kúpeľne do izby a tak ďalej. Keď cvakol zámok a do miestnosti vstúpil Niall, spozornela som a otočila sa jeho smerom. „No spusť, aby tvoja smrť prišla rýchlo,“ dala by som čokoľvek, aby som si mohla znovu pozrieť jeho zmätený a vyplašený pohľad, ktorý mi dal, keď som mu začala popisovať celú jeho trasu, činnosti a slová, ktoré povedal. Teraz som ďakovala za moju pamäť. Keď som skončila pozrela som sa na neho.
„No? Už mi veríš?“
„No, toto... teda... ako?“ mykla som plecami a nespúšťala z neho pohľad, „tvoja schopnosť by mi veľmi pomohla a ty taktiež. Môžeš sa pohybovať kde chceš?“
„Nemôžem sa veľmi vzdialiť od môjho tela. Prečo by som ti mala pomáhať?“ opýtala som sa.
„Ak mi pomôžeš, nechám ťa ísť. Ale tá pomoc nebude iba jednorazová, ak ma chápeš.“
„Sľubuješ, že ma necháš ísť?“ uistila som sa a uvažovala nad jeho ponukou.
„Sľubujem.“
„Aj tak ti neverím, no za pokus to stojí. Ale to neznamená, že súhlasím. Vysvetli mi najskôr v čom by som ti mala pomáhať.“
„V pár veciach. Raz by si niekde išla overiť prostredie, získať pár informácií a tak podobne.“
„Premyslím si to,“ povedala som nakoniec. No najviac som rozmýšľala nad jeho sľubom. Neviem či mu môžem veriť a silne pochybujem, že ma pustí. „Naozaj ma pustíš?“ opýtala som sa ešte raz. Chcela som byť na 100% uistená, predtým než s ním budem súhlasiť no aj tak potrebujem čas na premýšľanie. „Ale nikomu o tom nehovor, nikomu z okolia, jasné? Nechcem skončiť ako nejaký pokusný králik, na ktorom budú testovať všelijaké choroby, jasné?“
„Myslím, že by to potom bola veľká strata aj pre mňa aj pre teba.“
„Ešte nevieš, či s tým súhlasím a už si robíš plány dopredu.“
„Aj tak nemáš na výber. Kam by si išla, keď by som ťa pustil? Nepoznáš to tu, si tu prvýkrát a je to niekoľko stoviek kilometrov od tvojho bydliska. Tak? Máš čas do večera, dobre?“
„Fajn,“ odišiel z miestnosti a nezabudol zamknúť. Pretočila som nad tým očami a dostala som nápad. Prešla som k jeho skrini a začala som sa mu v nej prehrabávať. Predsa, mohla by som tu nájsť niečo užitočné. Na moje prekvapenie mal dosť veľkú skriňu a veľa vecí. Keď som počula kroky, rýchlo som nahádzala veci, ktoré vypadli naspäť do skrine a zavrela ju. Dvere sa otvorili hneď potom. Boh mi dal dnes teda veľké šťastie.
„Poď dole, predsa potrebuješ jesť a piť,“ rýchlo som prikývla a išla za ním. Na moje šťastie si nič nevšimol, tak som si úľavne vydýchla. Sadla som si k stolu oproti Niallovi . „Mám na teba jednu otázku. Prečo si sa mi prehrabávala v skrini?“
časť je tu prekvapivo skôr ako som plánovala.. :DD náh.. nevadí :D možno dnes bude aj wonderful.. kto vie :D
YOU ARE READING
Ability (Niall Horan)
Fanfiction„Fantázia nie je v skutočnosti nič iné, než druh pamäti oslobodenej od času a priestoru. Alebo sa za fantáziou skrýva pravda?"
