Ability (Niall Horan)

1 ♦ "Trvám na tom"

Tak schválne, čo by ste si pomysleli o človeku, ktorý by vám povedal, že jeho telo sa po nociach vznáša a on nevie ako ho zastaviť? Väčšina z vás by si o ňom pomyslela, že je psychopat, narkoman alebo úplný cvok. Verte mi alebo nie, ja som si na toto oslovovanie zvykla a už to neberiem ako urážku, skôr kompliment aj keď viem, že nie som rozhodne nič z toho. Moja mama ma posiela na sedenie s terapeutom, ktorý mi absolútne nepomáha, ale ona tvrdí opak. Nechcem jej kaziť ilúzie, tak sa hrám, že je všetko v pohode. Aj keď nie je. V škole ma majú – ak už bolo povedané – za psychopata. Aj vám padla otázka, ako sa to dozvedeli? Stačilo aby som to povedala mojej, teraz už bývalej kamarátke, a už to išlo samo. Som označovaná aj za klamárku, namyslenú kravu a prvotriednu suku. Čo by možno aj bola pravda nebyť mojej hanblivej povahy.

S povzdychom som otvorila dvere od školy. Ako každý deň som sa snažila nepovšimnuto prísť ku skrinke, no nedalo sa. Znovu som sa stretla s posmešnými pohľadmi a narážkami na moju osobu. Prešla som ku skrinke a vytiahla si knihy na fyziku. Jeden z mojich najobľúbenejších predmetov. Tak ako vždy som prišla do triedy prvá a usadila sa na miesto tesne pred učiteľskou katedrou. Čoskoro som vedľa seba počula vŕzganie stoličky, čo značilo iba jedno jediné. Stacey. Malá blonďavá potvora sa na mňa usmiala a vybalila si knihy.

„Tak čo, ako sa ti darí?“ ona je jediný človek, ktorý sa so mnou rozpráva a nerobí si nič z rečí ostatných.

„Však vieš, tak ako vždy,“ odpovedala som a otočila sa k nej. „No niekedy mám pocit, že sem fakt nepatrím.“

„Patríš sem, len máš proste dar,“ usmiala sa na mňa.

„Stále nechápem prečo mi veríš. Tie kecy o tom, aký som psychopat sú dosť presvedčivé, nie?“

„Radšej byť psychopat ako nejaký vedecký experiment. Vlastne som rada, že som jediná čo ti verí.“

„Au,“ povedala som a po chvíli sa zasmiala. Pridala sa ku mne a spolu sme sa otočili k tabuli. O niekoľko minút na to zvonilo a ja som len odpočítavala sekundy do konca vyučovania.

Cez hlavu som si prevesila kapucňu a vykročila do hustého dažďa. Svoje kroky som zrýchlila hneď ako som započula silný hrom nesúc sa okolím. Vedela som, že domov prídem tak či tak mokrá, lebo pred sebou som mala celkom slušný kus cesty. No obavy mi skôr robili blesky. Modlila som sa aby okolo nešlo žiadne auto, lebo predo mnou sa rozprestierala celkom veľká kaluž vody. No, ale keďže ten hore ma nemá rád, išiel rovno Jeep, ktorý preletel cez tú vodu a ja som skončila ešte viac mokrá než som bola.

„Bože, prepáč!“ ozvalo sa vedľa mňa a ja som poľakane uskočila. Všimla som si, že ten Jeep zastal neďaleko kaluže a predo mnou stál mladý chalan v pršiplášti.

„T-to nič,“ zakoktala som a odstúpila. Celkom som sa bála a moja povaha nesklamala ani dnes.

„Dovoľ mi ťa ako ospravedlnenie odviesť.“

„Prepáč, ale neviem či to je dobrý nápad.“ 

„Trvám na tom.“  

konečne tu máme 1 časť ^^ absolutne sa mi ju nechcelo napísať a podľa toho aj tak vyzerá :D absolutne som nevedela ako mám začať a či sa na to nakoniec dám ale.. nejako som to už len napísala :D teším sa, keď sa to začne rozbiehať ^^ oh :3 už mám pekne všetko premyselné :333 :D škodoradosť.. :D ach tie spoilere.. tiež ich nemáte radi? :D