Ability (Niall Horan)

10 ♦ "Mám pre teba prekvapenie"

Sledovala som ho. Teda nie ja, ale viete ako to myslím. Myslím, že som si vybrala správny moment. Možno ma konečne zavedie k východu. Alebo čomukoľvek, cez čo by som mohla vypadnúť preč. No na moje šťastie som spolu s ním vstúpila do miestnosti, kde bola veľká sedačka a na nej ľudia. Sadol si medzi dvoch chlapov a poobzeral sa. Zastala som si tak aby som dobre počula a videla ich rozhovor.  

„Nezdá sa mi ako dobrý nápad, mať tu to dievča,“ začal a ja som hneď vedela, že sa jedná o mňa. Vždy som hlavnou témou ja. Už týždeň blúdim po chodbách a hľadám východ, no zatiaľ na nič som neprišla. Nikto tak často v noci po chodbách nechodí, iba ja aj to po tme. Takže sa východ hľadá veľmi ťažko. Párkrát som narazila na tieto ich nočné posedenia a vždy sa bavili o mne. Podľa nich som beznádejný prípad, ktorý im veľmi nepomôže a najradšej by sa ma zbavili. „Pošleme ju s nami na misiu, Leah už ju strieľať učila, takže mieriť by vedieť mala. Bude iba jej výber, či ostane na žive a bude sa snažiť udržať sa v bezpečí alebo sa vydá napospas smrti a zomrie,“ tak toto som ani v tom najmenšom nečakala. Idú ma poslať niekde, kde nechcem ísť, za účelom robiť to, čo neviem. Odišla som z miestnosti a vrátila sa do svojej izby. Sadla som si na posteľ a pozerala do prázdna. Týždeň som tu zavretá. Najdlhšia trať, ktorú prejdem je smer k jedálni a k zbrojnici. Rozprávam sa iba s Leah a s Niallom, s ktorým mi je rozhovor vždy nepríjemný. Prečo by aj mal byť, keď sa správa chladne a nepríjemne a vždy keď ma vidí ma ide zabiť pohľadom. Začalo svitať. Moje telo sa o chvíľu presunie naspäť.

„Freya?“ otvorila som oči a stretla sa s tými Leinými, „vstávaj, prezleč sa a potom príď do jedálne,“ povedala a odišla. Neostávalo mi nič iné len sa rýchlo osprchovať, obliecť sa a čo najrýchlejšie prísť do jedálne. Kde ma ako vždy už svojím pohľadom zabíjal Niall. Nemám rada toho chlapca. Vie vo mne  vyvolať negatívnu energiu už hneď zrána. Znovu sme tu boli sami. Tak ako vždy, každý deň tu stretnem iba jeho. Niekedy mám taký pocit, ako keby vedel, čo robím a kam idem a preto sa presunie tam kde som aj ja. Miestami ma desí.

„Mám pre teba prekvapenie.“

„Nie je to veľmi prekvapenie, keď o tom viem,“ zamumlala som si a pretočila očami.

„Čo si to povedala?“  spravil krok ku mne a ja som cúvla. Bol síce na opačnej strane miestnosti no aj krok je krok.

„Že sa nemôžem dočkať aké to prekvapenie je,“ falošne som sa usmiala a pozrela sa na hodiny. Hodiny ukazovali presne desať hodín ráno. To mi pripomenulo, že o pár minút príde po mňa Leah a pôjdeme do zbrojnice.

„Ideš s nami, dnes večer niekam,“ povedal a svoje kroky si namieril ku mne.

„A čo ak nikde nepôjdem?“ opýtala som sa a videla som ako čiastočne zrýchlil. Uškrnul sa a o chvíľu som bola nalepená na stene a on na mne. Neviem čo ho na tom baví.

„Nechcela by si tu ostať, ver mi,“ zavrčal. Ani jeden z nás nečakal, čo sa stalo potom. Čo sa stalo, keď hodiny odbili štvrť na jedenásť. Nikto by to nečakal.

vy si určtujete tempo pridávanie častí :D sooo 30+votes a bude tu ďalšia časť :) už ju mám napísanu takže stačia iba votes a máte ju tu :)