Umenie liečiť

☽ 1 ☾

Ahojte.

Niektorí si ma možno ešte pamätáte, niektorí ste si jeden z mojich príbehov otvorili po prvé. Každopádne veľmi dúfam, že sa mi podarí priniesť vám znova niečo zaujímavé, hoci trocha z iného súdka, než som písala doposiaľ. Kto má však rád tematiku fantasy a nadprirodzena, ten snáď sklamaný nebude. 

Za hocijaký prejav podpory a názory pod kapitolou budem veľmi vďačná. Iba mi nimi pomôžete sa zlepšiť a prísť na nové nápady. Vopred teda veľmi ďakujem každému, kto si nájde minútku a zanechá mi spätnú väzbu. Kapitoly by som chcela pridávať raz týždenne, možno dvakrát. Záleží aj od ich dĺžky. 

To je nateraz z mojej strany všetko. Prajem teda príjemné čítanie ♥

Clio

Vysoká škola je prazvláštne miesto. Sú dni, kedy moja emailová schránka preteká správami od profesorov, ktorých nároky sa pomaly stávajú nereálnymi. A potom sú tu dni, dokonca týždne, kedy zíva prázdnotou a príde mi, že keby nechodím na prednášky a seminárne cvičenia, ani by som nevedela, že na nejakej vysokej škole študujem.

Niekoľko ľudí ma pred nástupom na štúdium varovalo, že žurnalistika nebude úplná hračka. Pravda, že niekedy som sa za svoj výber školy preklínala, ale väčšinu času som bola maximálne spokojná. Ak aj nie priamo s dianím na akademickej pôde, tak aspoň s možnosťami, ktoré mi do života prišli práve vďaka štúdiu. Teda... asi. Niekedy mi prišlo, že sa nado mnou osud až priveľmi zľutoval a nadelil mi požehnaní viac, než pôvodne plánoval. Akurát si ich už potom nechcel brať späť a tak sa díval, ako žijem šťastnejšie, než kedykoľvek predtým. Dokonca spokojnejšie, než som si kedy myslela, že sa mi podarí. Obavy z budúcnosti ma trápili mnoho rokov, nedokázala som si predstaviť postaviť sa na vlastné nohy a začať žiť tak, ako som vždy chcela. Pritom stačilo všetkému nechať voľný priechod a zasiahnuť len vtedy, keď mi to podvedomie šepkalo.

Napríklad, keď mi dobrý priateľ, ktorého som stretla na burze minerálov, ponúkol platenú stáž vo svojom časopise. O mesačníku Draven Azureus som vedela už niekoľko rokov. Prvé číslo vyšlo dobrých osem rokov dozadu, keď sa na jeho tvorbe bezplatne podieľali ešte len štyria ľudia. Neskôr sa šéfredaktorovi a môjmu úžasnému priateľovi Rylandovi Monterymu podarilo zohnať sponzorov, nové posily a vydávanie mohlo začať vo veľkom. Z niekoľkých desiatok čísel mesačne sa jeho publikácia začala predávať na státisíce kusov po celej Amerike, pričom k dispozícii mali ľudia aj internetový blog.

Nikdy nebolo žiadnym verejným tajomstvom, že publikácií, ktoré sa venujú mágii, bielej aj temnej, kryštálom, ich obrovskej liečivej sile, astrológii, paranormálnym javom, mysticizmu, bosoráctvu a z časti aj okultizmu, je na trhu málo. Čitatelia so záujmami o túto tematiku sa našli skutočne všade a časopis, ktorý niesol názov po jednom z najvýznamnejších bosorákov všetkých čias, sa na trhu uchytil viac ako slušne. Práve vďaka ich neutíchajúcej podpore si Ryland mohol dovoliť, okrem svojich stálych zamestnancov, aj niekoho ako ja. Trávila som tu s ním v redakcii mnoho času, niekedy som na článkoch alebo administratíve pracovala dokonca aj doma, keď všetci ostatní už zabudli, že v nejakej práci boli. Plat nebol úplne najlepší, rozhodne sa nevyrovnával množstvu mojej práce, ale to mi akosi nikdy neprekážalo. Nie, ak ma práca napĺňala a videla som v nej budúcnosť aj do ďalších rokov. Možno dokonca zmluvu na trvalý pracovný pomer, keď dokončím školu.

Piatky boli moje obľúbené. Žiadna škola, čiže som tu mohla byť od rána a pokojne, až kým sa domov nepobral Ryland. Už dlhšiu dobu sa snažil mať fixný pracovný čas, ale ak sa do niečoho skutočne zahĺbil, občas tu nad notebookom presedel aj do deviatej do večera. Raz mu prišiel taký veľký nával článkov od externistov, že som mu ich pomáhala triediť a editovať do neskorých nočných hodín. Než som prišla domov a padla do postele, hodinky ukazovali takmer jednu hodinu v noci.