Umenie liečiť

☽ 44 ☾

Clio

„Vážne nechápem, čo po mne chceš, Clio."

„Ale prečo? Povedala som ti predsa, aby si na ten papierik napísala prvé, čo ti v spojitosti s Rylandom napadne."

„To ale nie je iba jedna vec." Nešťastne som vzdychla, podopierajúc si hlavu ľavou rukou. Daysha sa k nám dovalila ako prívalová voda, pripravená do detailov mi porozprávať aké bolo jej rande s mojim šéfom. Ich pôvodná schôdzka pred dvoma týždňami sa zrušila, zato si ju však vynahradili včera večer. Sotva sme prišli s Michaelom domov, už aj mi zvonil telefón a prichádzali od nej fotografie šiat, ktoré si chcela obliecť, ale nedokázala sa rozhodnúť. Keby nežije hodinu od nás, zjavne by prišla na módnu konzultáciu osobne. „Ja neviem, čo mi napadne ako prvé, keď na neho pomyslím. Absolútne všetko. Budúcnosť, ktorú by som chcela."

„No vidíš, tak to nejako sformuluj do pár slov."

„Ale..." Otrávene položila pero, zachádzajúc si do vlasov.

„A čo ti napadne ako prvé, keď si vybavíš včerajší večer? Ako si sa cítila, keď po teba prišiel? Aký si mala z toho celého pocit už doma, keď si ležala v posteli?"

„Bola som v siedmom nebi a potom ma prepadli výčitky, že som sa chovala ako úplný idiot. Ústa sa mi celý čas nezavreli a zjavne som sa priveľmi smiala. A to aj na veciach, ktoré neboli až také vtipné."

S úsmevom som nad ňou pokývala hlavou, berúc do rúk malú sklenenú fľašku – jej korková zátka ležala iba kúsok od zápaliek a ružovej sviečky. Vo vnútri bola namiešaná zmes z lupeňov ruží, ktoré jej včera Ryland priniesol, dva maličké strapce z mojej levandule, tri lístky bazalky, jeden menší ruženín a rovnako maličký avanturín. Chýbal jedine zrolovaný papierik, ktorý ale musela zaplniť Daysha. Po vložení a zazátkovaní zostávalo zapáliť sviečku a roztopeným voskom fľašku zapečatiť.

Nešlo o nič prevratné, len šikovnú pomôcku, ktorou som jej a Rylandovi chcela veci troška uľahčiť. Napadlo mi to ešte včera, keď mi po schôdzke písala, že prišla domov a dnes sa zjavne zastaví. Poprosila som ju teda, aby mi priniesla z ruží, ktoré jej Ryland daroval a z ktorých bola úplne namäkko.

„Robila si niečo podobné aj keď si začínala randiť s Michaelom?" opýtala sa, kývajúc hlavou na obsah stola.

„Áno, mala som veľmi podobnú zmes." Jej zloženie som si, samozrejme, troška prispôsobila a fľašku potom nosila neustále so sebou. Mojim najväčším pomocníkom ale bol krásny brúsený plát ružovo-bieleho rodochrozitu, ktorý sa mi podarilo nešťastne zlomiť v deň, keď som ho spoznala. Bolo to znamenie, aby som si jednu polovicu nechala ja a druhú nenápadne podstrčila jemu. Našiel ju až o niekoľko mesiacov neskôr, kedy bol však už pevne lapení v mojej sieti a my sme bývali pod jednou strechou. „Vesmír ti vždy dopraje všetko, čo si zaslúžiš a čo má byť tvoje. Nikto ale nehovoril, že si k tomu nemôžeš troška dopomôcť."

„Lenže nie každý vie ako na to."

„Ešteže máš mňa." Zasvätene som na ňu žmurkla, načahujúc pravú ruku za Kalifom, ktorý sedel na kraji stola – nemala som to rada, ale dnes si skrátka nedal povedať, darmo som ho odháňala rovno niekoľkokrát. Včera sme mu cestou domov boli kúpiť žrádlo a mne padla do oka rozkošná myška na hranie. Sprvu ňou pohrdol, no dnes sa jej už len sotva pustil. Bola som úprimne zvedavá ako dlho mu vydrží.

„Nehovorila si s ním?"

„Nie. Naposledy sme si písali začiatkom týždňa."