Umenie liečiť

☽ 29 ☾

Clio

Clio, musíš ísť so mnou. Ryland miluje tvoj vkus a nikto mi neporadí lepšie ako ty. Nemôžem tam predsa ísť vo vreci od zemiakov.

Nikto ti nehovorí, aby si tam išla vo vreci od zemiakov. Podľa mňa máš skriňu tak akurát plnú a na rande sa tam niečo určite nájde.

Na rande možno, na rande s Rylandom asi ani nie.

A si si istá, že je to vyslovene rande? Nepochopil to skôr ako nejaké kamarátske vyrazenie si na pár pohárikov? Vieš, ako minule na jeho oslave a tak.

Och, to určite nie. Myslím, že som dala dostatočne najavo, že ho pozívam na rande.

No dobre, ako myslíš.

Jej rande s Rylandom ma ani trocha nezaujímalo. Nechcela som jej však skaziť radosť, išlo o veľký krok. Stále som nechápala ani to, kde vzala zrazu toľko guráže, aby ho na rande vôbec pozvala. A prečo hlavne môj šéf len tak súhlasil. Nikdy mi neprišlo, žeby k sebe hľadal niekoho ako je Daysha. Boli skrátka priveľmi odlišní. V ich prípade sa zjavne nedalo povedať ani staré dobré protiklady sa priťahujú.

Clio, musíš ísť so mnou nakupovať, inak prepasiem svoju jedinú šancu získať muža mojich snov.

Dobre, uvidím, čo sa dá robiť. V škole končím o štvrtej, ale potom by som mala ísť do redakcie. Neviem, či sa mi podarí vyhovoriť.

To zvládneš, ja ti verím ♡.

Najprv som musela zvládnuť zajtrajší zápočet. A hlavne dnešný večer. Bála som sa, čo sa stane, keď Michael príde domov. Na druhej strane som ale nechcela nič viac, ako ho vidieť zatvárať vchodové dvere s úmyslom takmer okamžite ma zasypať všetkým, čo na praxi zažil. Sama neviem koľkokrát som od rána obrátila v rukách mobil. Vždy som ho ale položila späť a sústredila sa na niečo iné.

Do školy som napokon ani nešla. Bolo mi stále priveľmi zle. Vrátila som sa do postele, okolo druhej do seba dostala nejaké jedlo a potom som sa zbalila a vydala do kaviarne len kúsok od Central Parku. Doma sa mi na učenie sústrediť nepodarilo, potrebovala som zmeniť prostredie a na moju smolu bola knižnica pre rekonštrukcie tento týždeň zatvorená. Samozrejme, že som si mohla nájsť kaviareň aj bližšie, ale nikde naokolo nás nebola žiadna, kde by mali povolený vstup aj domáci maznáčikovia. Kalifa som ale doma nechať nemohla, čo dal jasne pri mojom pokuse o odchod najavo. Staval sa mi do cesty a pazúrmi chniapal po mojej nohe, až kým som ho nevzala na ruky a nezababušila ho pod kabát.

Ani tu sa mi však neučilo tak, ako som dúfala. Myšlienkami som stále zabiehala niekam inam. Minúty sa menili na hodiny, za oknami sa zotmelo a ja som nevedela asi o nič viac, ako keď som prišla. Vypila som dva čaje, vypočula si tucet rozhovorov a chvíľami už dokonca počítala prechádzajúce autá po ulici. Na druhej strane vozovky sa črtal Central Park. Počas jesene bol najkrajší. Celý zaliaty hrejivými farbami a chodníky pokryté popadaným lístím. Až som ľutovala, že túto jeseň sme tam strávili pramálo času. Dvakrát sme tam ale vzali Kalifa. Bolo krásne sledovať ako sa to drobné čierne klbko srsti motá v hŕbe lístia.

„Ako sa držíš?" opýtala som sa ho, skláňajúc sa k svojej taške. Mal v nej pohodlne ustlané a v brušku niekoľko dobrôt, ktoré som mu priniesla. „Nebude ti vadiť, ak pôjdeme do nemocnice? Možno by sa potešil, keby ho tam čakáme." Tichučko zamňaukal, keď som ho pohladila a lenivo pootvoril oči. „Poď sem, láska moja." Opatrne som ho vybrala a vzala láskyplne do náruče.

Na notebook som sa už nemohla ani pozrieť, boleli ma z neho oči. A z hľadenia do papierov ešte viac. Začínala som byť veľmi zúfalá, ale mala som pred sebou ešte celú noc. Nie raz sa mi podarilo naučiť na zápočet niekoľko hodín pred jeho písaním. Nehrala som to na červený diplom, ten mi uplával už dávno. Po udalostiach posledných dní a týždňov bolo hlavné, aby som prešla. Aj keď na najhoršiu známku. Na skúške to ešte môžem zachrániť.