Umenie liečiť

☽ 68 ☾

Clio

Prostredie naokolo seba som nespoznávala. Bolo prázdne a nekonečné. Tvorené len temnotou a záhadnou hmlou, ktorá sa mi ovíjala okolo nôh. V tme som si nedovidela ani na špičku nosa.

„Ambrose?" Dokonca vlastný hlas ma vydesil. Jeho hlasná ozvena mi napovedala, že priestor naokolo mňa je priam obrovský. „Tiberius?" Modlila som sa, aby sa niektorý z nich ozval. Zostala som však pohltená tichom.

Neisto som urobila krok vpred, zvierajúc ľavú ruku v päsť. Neskutočnú únavu som cítila na každom kúsku tela. Oči ma pálili od vyčerpania a hlava sa mi išla rozletieť od bolesti. Natoľko som túžila po pokojnej, bezsennej noci. Miesto toho som sa ale neisto prechádzala prázdnotou, ktorá mi naháňala husiu kožu.

Vzduch naokolo mňa bol chladný, plný prazvláštnej arómy. Nedokázala som ju identifikovať, nikdy predtým som necítila nič podobné. Nešlo však o nič príjemné, skôr naopak. Žalúdok sa mi obracal každým ďalším nádychom.

Ticho preťal až môj výkrik, keď som pri ďalšom kroku na niečo stúpila. Podlaha pod váhou môjho kroku nepríjemne zapraskala. Nie... nebola to podlaha, ale niečo na nej. Pomaly som sa zohla a roztrasenou rukou sa pokúsila niečo nahmatať. Končeky prstov sa mi obtreli o niečo dlhé a studené. Objekt nebol priťažký, nemala som problém ho zdvihnúť.

V rovnakej chvíli sa naokolo mňa rozplynula aj temnota. Po mojej pravici aj lavici vzbĺkli ohne, vrhajúce na mrazivú prázdnotu hrejivé odtiene žltkastého svetla. To mi pomohlo zistiť, na čo som to vlastne stúpila a čo som držala v ruke.

Snáď ešte nikdy v živote som nekričala tak hlasno, ako v tej chvíli. Až mi išlo hlasivky potrhať.

Z ľavej ruky mi späť na podlahu dopadla kosť. Primalá na to, aby patrila väčšine zvierat. Ale zároveň primalá aj na to, aby patrili dospelému človeku. Jedine ak... Celá som sa od znechutenia a šoku striasla, neisto prestupujúc z jednej nohy na druhú. To však bola chyba. Pod nohami som začula ďalšie praskanie.

„Vitaj, Clio," oslovil ma zrazu tajomný, hlboký hlas. Otočila som sa okolo vlastnej osi, nachádzajúc iba niekoľko krokov za sebou vysokú postavu v čiernom plášti. Spod kapucne bolo vidno len červený pár žiariacich očí a hrubé, dohora zatočené vytŕčajúce rohy. „Neboj sa, tebe nemám právo ublížiť. Aj keď je to veľmi veľká škoda."

„Kto si?" opýtala som sa čo najsmelšie. Už len pri pohľade na neho mi však srdce mlátilo do rebier tak silno, až ma napínalo na vracanie. „Kde to vôbec som?"

„V mojom svete. Hocikoho sem nepúšťam."

„Tak prečo ja?"

Namiesto odpovede sa ohne naokolo nás rozhoreli ešte divokejšie. Plamene sa ťahali do výšky a osvetľovali tak strop nad našimi hlavami. Strop, ktorý bol plný... zaschnutej krvi a v nej zafixovaných kostí, orgánov a častí tela. Videla som celé ľudské lebky aj jednotlivé končatiny.

Všetky ale boli akési primalé.

Detské.

„Preboha," vyšlo zo mňa pridusene skôr, než by som klesla na kolená priamo do hromady ďalších kostí a povracala sa.

„Dobre si to tu obzri a ešte lepšie si toto miesto zapamätaj. Už nikdy sa sem nevrátiš, ale viem ti zaručiť, že na toto tu nikdy, naozaj nikdy vo svojom živote nezabudneš."

Chcela som odpovedať, ale znova ma len naplo na vracanie. Oboma rukami som sa zapierala do zeme, cítiac pritom kosti všade naokolo seba. Radšej som ale hľadela na ne, ako na strop či na zahalenú obludu s rohami.

Akoby však vycítil presne to, čo som si myslela. „No tak, pozri sa na mňa. Chcem, aby si toto videla." Pokúsila som sa mu vzdorovať, ale akoby som zrazu nemala žiadnu kontrolu nad vlastným telom. Bez jediného dotyku ma donútil zodvihnúť hlavu a upriamiť oči na neho v momente, kedy spod plášťa niečo vytiahol.

Plačúce, bojazlivo sa mykajúce dieťa – drobné, snáď len niekoľko hodín staré bábätko.

„Nie," zachrčala som takmer bez hlasu, stále cítiac potrebu vracať. „Prosím..."

On ma ale nepočúval. Spod plášťa sa vynorila aj jeho druhá ruka – ostré pazúry sa vo svetle ohňov zaleskli len sekundu predtým, než by sa nimi zahnal po bezbrannom dieťati. Jasne som videla, ako do vzduchu vystrekla krv. Dieťatko tenučkým hláskom zaplakalo ešte zúfalejšie. Iba tak totiž vedelo kričať o pomoc. Tú mu ale nemal kto poskytnúť.

Ja som sa nedokázala ani pohnúť. Mohla som len hrôzou rozšírenými očami sledovať, ako stvorenie chytilo drobné telíčko do oboch rúk a ako si ho dvihlo k ústam, aby sa napilo čerstvej a najmä nevinnej krvi. Počula som pritom jeho smiech, ktorý sa miešal so stále tichším plačom a mojim priduseným krikom.

„Spomeň si na toto tu, keď nadíde správny čas," prehovorilo stvorenie znova. Len-len, že som stihla privrieť oči predtým, než by telo dieťaťa pustil na zem. Úplne stačilo zadunenie, keď telíčko dopadlo do hromady kostí. „Prekliata krv chutí skrátka najlepšie."

Smiech, ktorý nasledoval tieto slová, akoby pochádzal z najhlbšieho pekla. Celá som sa pri jeho počutí roztriasla, zatiaľ čo slzy sa mi valili po lícach. Sotva som cez ne videla, ako stvorenie zacúvalo späť do temnoty. Ohne pohasli a naokolo mňa zostala opäť tma. Objímala ma len hmla, v ktorej som sa s hysterickým plačom celá zvalila do hromady kostí a rozkričala sa z plného hrdla.