Umenie liečiť

☽ 95 ☾

Michael 

Tiberiovi sa ruka triasla po celý čas, čo zapisoval potrebné údaje do pohrebnej knihy v jednom z mestských pohrebníctiev. Okolo obeda ich obvolal niekoľko, kým konečne našiel niekoho, kto mu dokázal vyhovieť. Takmer každý v meste mal totiž plné ruky práce. S príchodom ranných novín totiž prišli do mesta správy, že chrípka sa začína znova šíriť. Objavili sa nové ohniská, z ktorých sa opäť začínala pomaly vkrádať do ulíc, nemocníc a príbytkov občanov.

„Obracia sa mi žalúdok pri pomyslení na tie masové hroby," povedal potichu a konečne pero položil. Spomínal som si, ako mi o tomto momente hovoril hneď na začiatku našej cesty. Ako Ambrosa zapísal do pohrebnej knihy, aby na neho história nezabudla. Aby neskončil ako tisícky nebohých, po ktorých akoby sa zľahla zem.

„Preventívne opatrenia," odvetil som.

„Ja viem, ale..." Rukami sa zostal zapieral do dosky stola a na chvíľu sklonil hlavu.

Čudoval som sa, že sa dokázal dať dostatočne dokopy na to, aby sem prišiel a zariadil všetko potrebné. Dlhé hodiny bezducho sedel na chodbe, priamo medzi zdemolovanými obrazmi. Utieral si slzy, znova s nimi prehrával boj alebo len hľadel niekam do prázdna. Niekoľkokrát prepočul aj to, ako sa mu Evelyn prihovorila.

Akoby pre neho smrťou brata zanikol celý vesmír a on zostal osamotený niekde uprostred ničoho. V temnote a prázdnote.

Na mieste, kde okrem bolesti a žiaľu neexistovalo nič iné. Nič krásne, nič pozitívne. Nič, čo by mu vyčarilo jeho typický úškrn.

„Vtedy na vojne som sa naozaj bál, že zomrie. Išlo o vážne poranenia a stratil veľa krvi, kým sme sa dostali do poľnej nemocnice." Na chvíľu stíchol, aby popadol dych. Na nohách stál zjavne len vďaka zázraku. Bol viditeľne vyčerpaný a užialený. Pod stále červenými a napuchnutými očami sa mu tiahli tmavé kruhy. „No nahováral som si, že som pripravený aj na najhoršie."

„Nemyslím si, že sa dá na niečo podobné pripraviť."

Niekde za chrbtom som započul šramot. Obzrel som sa ponad plece, nachádzajúc vo dverách jedného z hrobárov. Veľkého svalnatého muža s vlasmi pieskovej farby.

„Pane, ak ste už dopísali, musím vás požiadať, aby ste odišli. Vonku čakajú ďalší, ale viacerých vás dnu naraz pustiť nemôžem." Zvolil veľmi jemný a starostlivý tón hlasu. Najlepšie vedel, čím si ľudia na jeho mieste prechádzajú a aký prístup potrebujú. „Veľmi ma to mrzí. Za normálnych okolností by som vás nikam nenáhlil."

„Samozrejme, rozumiem," odpovedal mu zastretým hlasom. Sťažka odlepil dlane od stola, narovnal sa a neistým krokom vykročil preč.

Ako duch som ho nasledoval. Z pliec mi spadla obrovská ťarcha, keď sme konečne vyšli von na čerstvý vzduch. Od ponurého, zatuchnutého vzduchu pohrebníctva ma rozbolela hlava. Dnes som ešte vôbec nejedol, nedokázal som do seba dostať absolútne nič, skoro ani pohár obyčajnej vody.

Najmä nie po tom všetko, čo sa predpoludním v dome dialo.

„Musím si premyslieť, čo napíšem otcovi," prehovoril zrazu a založil si ruky do vreciek kabáta. Dnešné počasie bolo otrasné – chladné a sychravé. Pršať sa chystalo snáď s každou ďalšou sekundou. Vzduch bol nepríjemne ťažký, hlavne v uliciach mesta.

„Mal by si sa na to trocha vyspať."

Pohŕdavo si odfrkol. „Ako by som si mohol ľahnúť a zaspať, Michael? Videl si, čo sa udialo len niekoľko hodín dozadu. Naozaj si myslíš, že dokážem spať?"