Umenie liečiť

☽ 17 ☾

Clio

Benátske kanály som poznala jedine z fotografií alebo filmov. Nikdy som to mesto nenavštívila a rozhodne som to nemala v pláne ani v blízkej budúcnosti. Zrazu som tam ale bola. Stála som sa neznámom kamennom moste a hľadela na modré vody jedného z množstva kanálov, ktoré sa spájali do jedného veľkého. Ten prechádzal mestom a neoficiálne ho delil na dve polovice. Naokolo mňa sa do výšky tiahli pravdepodobne obytné domy. Z niektorých miestami poopadávala omietka a odhaľovala tak tehly. To ale bola ich jediná chybička krásy. Ak vôbec. Skôr by som povedala, že takto do prostredia zapadali omnoho prirodzenejšie.

Keď som sa obzrela ponad plece, naskytol sa mi rovnaký pohľad. Dlhý úzky kanál, ktorý z oboch strán strážili domy – oranžové, ružovkasté, žlté ale aj biele. S drevenými oknami, jemne zdobenými okenicami a miestami šnúrami s povešanou bielizňou či kvetináčmi plnými bohatej flóry. Neďaleko odo mňa bol ďalší most, rovnako útly a sotva tri či štyri metre dlhý.

Neisto som sa pohla dopredu, prechádzajúc končekmi prstov ľavej ruky po hrane zábradlia. Bolo úplne obyčajné, čisto praktické a nie estetické. Dostatočne ma ale aspoň uistilo, že všetko naokolo mňa je reálne – solídne, nie len nejaký magický opar či ilúzia. Rovnako skutočný bol aj dom, ku ktorému som došla ako k prvému. Fasáda bola oranžová, miestami odkývala pálené tehly, najmä teda v okolí okien. Až mi prišlo, že omietka vôbec neopadla, skrátka na tých miestach nikdy nebola. Miesto nej sa po ľavej strane domu až k oknám tiahol hustý vinič. Veľké dvojkrídlové dvere boli z rovnako tmavého dreva ako rámy okien a samotné okenice.

Moju pozornosť však najviac upútala tabuľka na dverách. Slúžila ako menovka, aké sa používali vo svete dnes. Nebolo tam žiadne krstné meno majiteľa, iba priezvisko rodiny, ktorej dom patril: Algarotti.

„Dúfam, že zatiaľ sa ti moja hra páči," šepol mi niekto do ucha. Zamrazilo ma, ale keď som sa otočila za hlasom, nik tam nestál. Určite to ale bol Tiberius. Jeho angličtina bola poznačená silným talianskym prízvukom, ktorý mi pri prvom stretnutí takisto unikol. Zjavne kvôli pôsobeniu alkoholu. „Choď dnu, nik tam nie je."

„Tu si vyrastal?" odvážila som sa opýtať.

„Áno."

Chladný vánok od chrbta ma popohnal dopredu. Vzala som za kľučku a neisto ju stisla. Dvere boli ťažké, ale pri otváraní nevŕzgali. Dnu som teda vkĺzla potichu, nechávajúc za sebou pootvorené.

„Čo mi tu chceš ukázať?" Otočila som sa okolo vlastnej osi, skúmajúc zariadenie domu. Ocitla som sa v malej predsieni s jednými ďalšími dverami, niekoľkými stoličkami pred nimi a schodmi vedúcimi na prvé z poschodí. „Tiberius, čo tu mám robiť?" Podišla som bližšie k dverám s ďalšou drevenou ceduľkou: Dottore Luciano Algarotti. Skúsila som kľučku, ale dvere boli zamknuté, nemalo cenu nimi mykať. Radšej som sa vybrala hore schodmi. Potichu zavŕzgali a zaviedli ma na prvé poschodie. Na odpočívadle bola veľká knižnica a pri nej postavené dve zelenkavé kreslá. Poličky obsahovali knihy presne také, ako som očakávala. Zväčša odborné, zamerané na medicínu – anatómiu, fyziológiu, ale aj niekoľko publikácií o alternatívnej liečbe a niekoľko herbárov liečivých rastlín.

Ďalej do domu ma zaviedli sklenené dvere, za ktorými sa rozprestierala malá, ale neskutočne útulne zariadená kuchynka s dlhým jedálenským stolom. Prestreté bolo pre piatich ľudí.

„Ak ťa niečo láka, pokojne to vezmi do ruky. Nikomu to vadiť nebude."

„Čo mi tu chceš ukázať?" pokúsila som sa znova. Ani som sa však za ním neobzrela, vedela som, že tam nebude.