Umenie liečiť

☽ 60 ☾

Michael

Uzimene som za sebou zabuchol vchodové dvere od bytu, zapierajúc sa do steny hneď vedľa. Nepil som veľa, len tak do nálady. Hlava sa mi však motala celkom slušne aj napriek tomu. Aj preto mi odľahlo, že som konečne doma. No zabavil som sa, to rozhodne áno. S pár najbližšími spolužiakmi sme si trocha sadli a pri drinkoch si vymenili skúsenosti z praxe. Podelili sme sa navzájom o žartovné aj vážne príhody a odovzdali si rady, ktoré sa v ďalšom semestri určite zídu.

Beztak som sa však najviac tešil domov. Tašky sme mali zbalené, zostávalo zajtra o desiatej nastúpiť na vlak a niečo krátko po druhej vystúpiť v Bostone. Rodičia sa nás už nemohli dočkať, to som aspoň vyrozumel z maminej poslednej správy. Najšťastnejšia by bola, keby prídeme už rovno včera alebo dnes.

„Michael?" oslovil ma zrazu niekto. V obývačke bola tma, ktorú som prvotne priveľmi ani neregistroval. Až keď som započul Marciin ospalý hlas.

„Zobudil som ťa, však?" opýtal som sa, vyzliekajúc si kabát. „Prepáč, pozabudol som sa. Mám kúsok vypité."

„Počujem," odvetila a po chvíľke obývačku zaplavilo zlatisté svetlo. Nezapla však lampu, ale obrovskú spleť svetielok, ktoré pokrývali polovicu stropu. „Clio ešte nie je späť, aspoň som ju nepočula prichádzať."

„Z toho si nič nerob, ak sa ona a Daysha pustia do rozhovoru, trvá to doslova celé storočia."

Nešikovne som si skopol z nôh topánky a zašiel si napustiť pohár poriadne studenej vody. Niežeby vonku bolo málo chladu, to ani náhodou. Aby toho nebolo málo, poriadne sa rozfúkal aj vietor, ktorý unášal drobné snehové vločky a otravne ich vháňal chodcom priamo do tváre a do očí.

„Dúfam, že už nedumáš nad tým zajtrajškom."

Mykla plecami a pritiahla si kolená k hrudi. „Stále si nemyslím, že je to dobrý nápad. Nie som vaša rodina, nemám tam čo robiť."

„Budeš tu radšej čušať úplne sama?" Sám som nad svojimi slovami pokýval hlavou. „Mám pocit, že počas Vianoc by nikto nemal byť osamote. Najmä ak máš ľudí, ktorí s tebou chcú sviatky stráviť."

„Áno, možno ty a Clio. Ale pochybujem, že tvoji rodičia stoja o cudzinku v dome."

„Dôveruj mi," ubezpečoval som ju, „moja mama je rodená hostiteľka. Miluje variť vo veľkom a najmä každého obsluhovať a ponúkať. Priprav sa na to, že ti bude denne niekoľkokrát stepovať za chrbtom a zisťovať, či niečo nepotrebuješ." Na moje potešenie sa pousmiala, sťahujúc si vlasy do vrkoča. Stále bola chvíľami veľmi tichá a utiahnutá. No postupne sa to zlepšovalo. Videl som, že ju tie terapie pomaly ale isto posúvajú na lepšie miesto. „Minule si mi hovorila, že máš Vianoce rada. A ja ti ponúkam možnosť prežiť ich v skutočnej rodinnej atmosfére. V dome plnom ľudí, ktorí budú radi, ak s nimi sadneš za štedrovečerný stôl." Keby ju u našich nechcem, nepozýval by som ju. Páčila sa mi však myšlienka na to, že sviatky prežijeme všetci piati spolu.

„Keď som mierila sem do Ameriky, predstavovala som si ako so Zackom prežijeme Halloween a Vďakyvzdanie... vieš, tie typické americké sviatky. Poznala som ich z toľkých filmov a seriálov, z internetu a tak. A veľmi som sa tešila, že si ich konečne užijem."

„Nestihli ste už ani Halloween?"

Pokývala hlavou, sklápajúc nešťastný pohľad. „Vtedy už bolo všetko hore nohami. Ani neviem ako tie dni prešli, doslova som sa bála okolo neho aj dýchať, nieto ešte pomyslieť na nejaké sviatky."