Umenie liečiť

☽ 20 ☾

Michael

Nervózne som prestúpil z nohy na nohu. Znepokojovala ma správa, ktorú mi poslala Daysha. Mal som však počítať s tým, že Amber na poslednú chvíľu vycúva. Dala mi predsa dostatočne najavo, že so zásnubami nesúhlasí. Nech už na to mala teda akékoľvek dôvody. Daysha ma však jedným dychom uistila, že sa jej ju podarilo zastaviť skôr, než by Clio všetko vyzradila. Stále som ju teda mohol prekvapiť, aj keď som si bol viac ako istý, že mi za tú prvotnú paniku utrhne hlavu.

Nemohol som sa však dočkať momentu, kedy si pred ňou kľaknem a vytiahnem prsteň.

Počas vyučovania som nedokázal myslieť na nič iné. Premietal som si v hlave celú udalosť, uvažoval ako asi dnešný večer skončí. Či si vedľa nej dnes ľahnem s pocitom, že už nie je len moja priateľka, ale snúbenica a snáď čoskoro manželka.

„Clio, počkaj!" Myklo ma, keď som začul ako Alec zakričal jej meno. Zostal som postávať v tieňoch pred vchodom do nemocnice, kde na mňa sprvu nemohla vidieť. Síce sme neboli v nemocnici, kde sme sa zoznámili, ale v tej, kde som praxoval, no nalákať ju sem mi prišlo jednoduchšie. Vedela o Marcii a tak bolo ľahké povedať, že som bol za ňou a vtedy sa niečo zomlelo. Takto to bolo uveriteľnejšie. „Počkaj, spomaľ! Vypočuj ma na chvíľu."

„Nemám čas, Alec... kde je... kde je Michael?" Striaslo ma, keď som počul ako sa jej trasie hlas. Bolo zreteľné, že plakala.

Predsa som však počkal, než prišli všetci traja bližšie a až potom sa vynoril z tieňov, aby si ma všimli. Alec a Dysha okamžite zastali vedľa seba v úzadí, aby nám dopriali priestor.

„Som priamo tu, láska." Clio s očami stále plnými sĺz pokývala hlavou a zaborila si tvár do dlaní. Rýchlym krokom som došiel k nej a okamžite si ju vtiahol do objatia. „No tak, neplač. Som v poriadku, nič mi nie je."

„Ale Al-Alec hovoril..." zavzlykala, objímajúc ma okolo krku tak pevne, akoby ma chcela za moje výmysly rovno zaškrtiť. No možno by som si to bol aj zaslúžil. Vedel som, že ju to vezme a než jej poviem o čo v skutočnosti ide, vyplače si od strachu oči. „O čo tu ide? Načo som mala prísť, ak si v poriadku? A hlavne prečo sa Daysha celý čas starala o to aký mám mejkap?" Zmätene sa pozrela za svojou priateľkou, ktorá sa rovnako so zaslzenými očami usmievala tak široko, div jej nepopraskali pery. Alec sa vedľa nej ale škeril rovnako radostne, zatiaľ čo okolo krku mu už visela zrkadlovka. Foteniu sa ako hobby venoval už niekoľko rokov a tak som ho ani nemusel prosiť, či by nám urobil nejaké fotografie. „Michael..."

S úsmevom som jej vzal tvár do dlaní a pobozkal ju ešte predtým, než som prehovoril. „Mrzí ma, že som ťa takto vydesil, ale všetko je to súčasť môjho malého plánu." Nechápavo pokývala hlavou. „Spomínaš si na naše zoznámenie?"

„Samozrejme. Na pohotovosti, keď mi prišlo zle pri pohľade na odseknutý malíček."

„Presne tak, bolo to na pohotovosti. Veľmi tematické, však?" Palcami oboch rúk som ju pohladil po lícach, bozkávajúc ju na čelo. „Ten deň stále patrí medzi najkrajšie v celom mojom živote. Odštartoval niečo, o čom som sa neodvážil predtým ani snívať. Neveril som, že niekedy budem s niekým natoľko šťastný. Že si zrazu budem vedieť predstaviť svoju budúcnosť tak jasne." Znova som ju pobozkal, tento krát na špičku nosa. „A nech sa na ňu pozerám z hocijakého uhľa, jasne v nej vidím jednu jedinú vec. Teda, Clio. Preto som ťa sem dnes večer zavolal."

„Doma si mi lásku vyznať nemohol?" opýtala sa úplne zmätene, zaháňajúc žmurkaním ďalšie slzy. Bola pritom tak strašne krásna. Krajšia ako všetky splnené sny dohromady.