Umenie liečiť

☽ 23 ☾

Clio

Variť doma bola jedna vec. V našej kuchyni som presne vedela, kde čo mám a dokázala by som sa tam pohybovať aj so zavretými očami. Tu ale bolo všetko iné. Michaelova mama Eni mala hlavné slovo a ja som sa musela riadiť podľa nej. Nemala som si však na čo sťažovať. Cítila som sa v ich útulnej bordovej kuchynke príjemne, za čo určite mohla aj moja spoločnosť. S Eni sme prebrali stovku tém cestou z obchodu aj späť, ale stále nám ich zostalo dostatok aj počas varenia večere.

Jediný problém bol, že Eni pre nás chcela prichystať snáď kráľovské hody. Vône boli viac ako lákavé, ale pri predstave, žeby som mala zo všetkého ochutnať, sa mi robilo trocha nevoľno už teraz. Michael a jeho otec sa vyparili do záhrady, odkiaľ sa zjavne vydali na prechádzku po okolí, lebo keď som ich naposledy bola pozrieť, záhrada bola prázdna. Motal sa po nej jedine Kalif, ktorý sa ale vrátil k nám dnu, vyskočil na jednu z dvoch barových stoličiek a odtiaľ nás strážil. V skutočnosti si však zjavne robil chúťky na kačicu v rúre.

„Michael mi hovoril, že toho bolo poslednú dobu veľa na vás na oboch. Mali ste vôbec na seba nejaký čas?"

Trocha smutne som sa pousmiala. „Ani veľmi nie. Mrzí ma, že sa väčšinu dní vídame len skoro ráno a potom až večer, niekedy skutočne až v posteli." Omnoho iné to nebolo ani predošlé roky. Michael trávil veľa času v škole a v knižnici, ja v škole a redakcii. Tento školský rok bol ale predsa omnoho iný. Viac uponáhľaný a neskutočne stresujúci. Radšej som si nechcela ani predstaviť, čo nás oboch čaká od budúceho septembra. „Chvíľami to začína byť vážne náročné. Hlavne, ak teraz občas má prax ešte aj cez víkendy. Doposiaľ sme mali aspoň tie."

„Tiež som bývala smutná, keď na mňa Matteo nemal kvôli škole čas. Ja hlúpa som si ešte aj nahovárala, že možno sa ani toľko neučí, ale skrátka je s nejakou inou."

„Nad niečím podobným určite nepremýšľam, to by Michael nikdy neurobil."

Z dosky na krájanie som zhrnula kúsky červenej kapusty do misky, kde som si predtým nakrájala už dobrú polovicu klasickej bielej. Dobrovoľne som sa chopila prípravy šalátu, kým sa Eni venovala zvyšku menu. Bola rada, keď som varila s ňou, ale svojou priveľkou energiou jasne ukazovala, kto je tu šéf.

„Samozrejme, že nie. Nechcem ti naznačovať nič, čo nie je pravda," vyhŕkla hneď, hladiac ma upokojujúco po chrbte. „Len viem aké je to byť na tvojom mieste. Život s lekármi je riadne náročný."

„Musím si zvyknúť, že medicína bude vždy na prvom mieste," zavtipkovala som. Samozrejme, že to tak nebolo doslova. No od prvého dňa som sa musela naučiť byť trpezlivá. Ak som chcela, aby medzi nami niečo vzniklo, musela som pochopiť koľko času, úsilia a energie on musí najprv venovať svojej budúcej kariére. „Ale nemenila by som. Som s ním šťastnejšia, než kedykoľvek predtým." Všetko to prispôsobovanie a obmedzovanie stálo za tie nádherné chvíle, ktoré sme spolu prežili. Ktoré ma predvčerom presvedčili, aby som mu povedala áno.

Načiahla som sa za kvetináčmi, ktoré boli postavené na širokej parapete v dvoch radoch a odtrhla si niekoľko lístkov mäty a bazalky. Letmo som zablúdila očami na chladnú ulicu za oknami. Bola omnoho tichšia, než tá pod našimi oknami. Nechodilo tam toľko áut ani chodcov. Keby nič nerobíme a len tak si sadneme, mohli by sme sa vyžívať v krásnom tichu, pričom veľkomesto bolo len niekoľko kilometrov za našimi chrbtami. Akoby to však bol úplne iný svet na inej planéte.

„Viem, že som ti to hovorila už mnohokrát, Clio, ale som tak nesmierne rada, že ste sa našli. Obaja ste zjavne potrebovali práve to, čo ste našli v tom druhom."