Umenie liečiť

☽ 64 ☾

Clio

Nechcela som znova zaspať, bránila som sa ako to len išlo. Samozrejme bez toho, aby si Michael niečo všimol. Oči ma príšerne boleli a udržať ich otvorené bolo každou sekundou ťažšie a ťažšie. Napokon som prehrala, zavrela oči a nechala sa znova zlákať do ríše snov.

Keď som sa prebudila, ležala som znova vo vysokej tráve. Zem podo mnou sa otriasala od výstrelov, dupotu mnohých párov topánok a nárekov, ktoré zneli stále zúfalejšie. Úplne otupene som sa oprela o lakte, posadila sa a rozhliadla naokolo. Čakala som, že niekde nablízku budú aj Tiberius a Ambrose. Miesto nich som neďaleko seba zbadala iba vojenský oddiel – tridsať mužov skrčených v pomerne malom, viditeľne nedokončenom zákope. Bol ich jediným zdrojom ochrany pred dobre ozbrojeným nepriateľským vojskom, ktoré ich zahnalo do úzkych.

„Prestaň! Nedokážeš to, zabiješ aj sám seba!" skríkol niekto, prehlušujúc všetkých ostatných. Ten hlas som okamžite spoznala, bol to Tiberius. Kričal na muža jemu veľmi podobnému, zatiaľ čo ho na mieste držal za golier kabáta. „Je po ňom, my musíme vypadnúť, chápeš to?!"

„Nechaj ma!" okríkol ho Ambrose. Uniformu mal takmer identickú ako vojaci naokolo, ladenú do zelenej farby. Jeho špeciálne postavenie vojenského lekára prezrádzala biela páska na ľavom ramene s červeným krížom. „Ak urobíte to, čo som vám povedal, zachránime ho a vypadneme skôr, ako nás tu všetkých pozabíjajú."

„Je to nezmysel, Ambrose, a ty to vieš."

„Ver mi!" sykol na brata. „Aspoň raz v živote mi ver a nechaj si odo mňa rozkazovať."

Sprvu bojazlivo, ale vstala som na rovné nohy. Nik z nich mi nevenoval pozornosť, presne ako som predpokladala. Mohla som voľne podísť bližšie k dejisku. Sotva som však urobila pár krokov, nepríjemne sa mi zamotala hlava. Presne ako v spálni, keď som Michaelovi klamala, že sa nič nestalo. Na sekundu som zastala, privrela oči a siahla pravou rukou na miesto, kde som si predtým hlavu tvrdo narazila do kachličiek. Na končekoch prstov mi zostali stopy karmínovočervenej krvi.

„Dopekla," zakliala som, utierajúc si prsty do nohavíc.

„Nikdy si nebol hlúpy a teraz nie je vhodný čas, aby si s tým začínal, braček."

„Zopakujem to ešte raz, Tiberius. Dôveruj mi."

„Mám lepší nápad," navrhol, lepšie skláňajúc hlavu. „Pôjdem tam ja a ty sa postaráš o to, aby ste sa vy všetci dostali preč. Beztak ťa majú radšej, budú ťa počúvať."

Zdalo sa, že Ambrose jeho ponuku chvíľu zvažuje. Ponad plece sa obzrel na ich vojenský oddiel, ktorý sa zúfalo krčil v zákope. Muži až kŕčovito zvierali v rukách svoje zbrane, niektorí sa potichu modlili či zhovárali, iní úplne mlčky čakali na svoj osud. Jediné, čo ich bez rozdielu spájalo, bol nezmazateľný výraz strachu. Tušili, čo ich čaká a neminie. Ale väčšina z nich sa s tým odmietala zmieriť. Chceli bojovať a dostať sa z tejto situácie, ale netušili ako. Nemal ich kto viesť, lebo ich veliteľ ležal postrelený iba niekoľko metrov od zákopu.

Presne ako mi to Tiberius rozprával.

Nepriateľ im odrezal cestu, útek do neďalekého lesa nebol riešením a bol takmer nemožný. Svojho brata odhováral od pokusu zachrániť ich veliteľa. Od pokusu, ktorý ho takmer stál život a ktorý na niekoľko týždňov ukončil jeho pôsobenie v nemocnici.

Práve preto, že som vedela, čo presne čakať, ma nič z nasledujúcich udalostí neprekvapilo. Tiberius hodil do otvoreného poľa prvý granát. No namiesto toho, aby sa k zranenému rozbehol on, tak urobil Ambrose. Zo zákopu vyliezol bez väčšieho problému a s puškou v ruke klesol k zemi. Veliteľa mal na dohľad, zostávalo mu doplaziť sa k nemu skôr, ako sa nepriateľ spamätá z výbuchu.