Umenie liečiť

☽ 19 ☾

Clio

Uzimene som za sebou zavrela vchodové dvere našej bytovky, zastavujúc sa pred cestou hore ešte pri poštovej schránke. Tá však zívala prázdnotou ako po väčšinu času. Minimálne každý druhý deň sme do nej ale nazreli, len tak pre istotu. S kľúčmi v mrazom vyštípanej ruke som sa teda pomaly pobrala schodmi nahor. Dávala som obrovský pozor, načúvala každému zvuku, ktorý by mohol naznačovať, že hore niekto čaká. Našťastie tomu nič nenasvedčovalo.

Na medziposchodí ale predsa niekto čakal.

Na mňa.

„Ahoj," pozdravila som Rylanda. Postával povedľa kvetináčov a hľadel von pomerne špinavým oknom. Zjavne by im nezaškodilo poriadne umytie od tej natoľko renomovanej upratovacej služby, ktorú sme si všetci obyvatelia pravidelne platili. „Zabudla som snáď na nejaké naše stretnutie?"

Pri počutí paniky v mojom hlase sa hneď otočil, aby ma upokojil. „Nie, neľakaj sa. Od rána som premýšľal, či má zmysel prísť."

„Aha." Rukávy kabátu som si znova pretiahla cez prsty, čo ale vôbec nepomáhalo. Milovala som ho, no mal veľkú nevýhodu – malé vrecká, do ktorých si nešlo komfortne skryť ruky pred chladom. „A prečo si teda tu?"

„Včera sa ti priveľmi nedarilo, tak mi napadlo, že to skúsime znova. Ale išli by sme na to trocha inak."

„Nemyslím si, že po uplynulej noci mám o niečo pokojnejšiu myseľ."

Zvraštil obočie. „Stalo sa niečo?"

Stalo sa toho priveľa. Mátalo ma to celý zvyšok noci a hlavne dnes v škole. Každé jedno šuchnutie niekde v mojej blízkosti ma vyľakalo. Spolužiaci po mne začali po istej dobe už dosť škaredo zazerať, keďže som sa stále otáčala a zazerala ponad plece. Očakávala som, že zrazu Tiberia nájdem sedieť alebo stáť niekde vedľa mňa. A hoci k ničomu neprišlo, prichádzajúca noc ma desila o to viac. Z jednej strany ma lákalo vrátiť sa do Benátok a preskúmať zvyšok domu, sústrediť sa na detaily, ktoré som včera prehliadla. Na druhej strane ma k smrti desilo, žeby ma tam vzal znova a robil mi pritom spoločnosť. Určite to malo nejaký dôvod. Chcel, aby som na niečo prišlo, ale skrátka mi odmietol povedať čokoľvek bližšie. Sám predsa dúfal, že budem vnímavejšia. Mne to niečo ale uniklo pomedzi prsty a najhoršie bolo, že som nemala ani poňatia kde začať hľadať.

„Bol za mnou," priznala som napokon. Mala som tak urobiť hneď po oslave. „Dvakrát a včera v noci aj v mojom sne. Vzal ma do Benátok, do domu svojej rodiny, kde vyrastal."

Ryland naprázdno otvoril ústa a znova ich zatvoril. Až takýto zvrat udalostí zjavne neočakával. „Kedy presne a kde bol za tebou?"

„Po prvé v bare, tesne po vyvolávaní. Myslela som si, že je to Michael, pomýlila som si ich. Naozaj sa mi v tej chvíli veľmi podobali. Tie tlmené svetlá, alkohol... veď vieš." Zahľadela som sa do zeme, prechádzajúc pravou nohou po ošúchanom vzore podlahy. „A po druhé to bolo včera, čakal ma tu hore na schodoch." Stála som k nim chrbtom, no aj tak ma striaslo pri myšlienke, žeby nás aj teraz odtiaľ počúval. Rylandovi táto myšlienka zjavne napadla tiež, lebo tam letmo zaletel pohľadom. „Mala som ti to povedať hneď po oslave, ja viem."

„Nehovorím, žeby som vedel okamžite konať, ale rozhodne si mi to povedať mala."

„Mrzí ma to." Zbytočne som ohrozila seba a predovšetkým Michaela. „Dokážeš mi pomôcť?"

„Pokúsim sa, ale... pila si včera pred spaním z tej zmesi, ktorú ti nechala Nia?" Prikývla som a vykročila ku schodom. Necítila som sa mimo stien nášho bytu dobre. Včera som si mohla overiť, že Tiberius cez dvere neprejde. Takže kým nepôjdem spať, mala by som byť pred ním v bezpečí. „Ak sa k tebe dostal aj napriek tomu, zjavne máme dočinenia s väčším problémom, ako som si pôvodne myslel."