Umenie liečiť

☽ 78 ☾

Michael

„Vstávaj!" sykol niekto a kopol ma do nohy. Omráčene som pootvoril oči a zahľadel sa do sivej oblohy vysoko nad mojou hlavou. Vo vzduchu sa znášala jemná, chladivá hmla. Pod chrbtom ma tlačil... chodník. „No tak, neváľame sa, máme prácu."

Podoprel som sa na lakťoch, nachádzajúc oboch bratov postávať len kúsok odo mňa. Tiberius bol ten, kto do mňa pred chvíľou kopol. Ambrose pokojne postával s rukami vo vreckách, uprene pritom sledujúc každý môj pohyb.

Chvíľu mi trvalo, než som sa rozpamätal na posledné momenty v realite. Takmer hneď ma oblial ľadový pot. „Clio..." zašepkal som, vyskakujúc na nohy. „Ona... nemôže byť mŕtva!" skríkol som na nich zúfalo. „Musíme ísť späť! Musíme sa vrátiť! Okamžite!" trval som na svojom, obzerajúc sa naokolo seba.

New York bol preč.

Amerika bola preč.

Vystriedali ich ulice Benátok, ktoré som takmer vôbec nepoznal. Len niekoľko krokov od nás sa tiahol jeden z kanálov – plavili sa po ňom dve gondoly bez cestujúcich, len s gondoliermi, ktorí nás pozdravili zodvihnutím klobúka a milým úsmevom. Bratia sa im odzdravili, ja som nemo a úplne v šoku sledoval, ako sa pokojne plavia ďalej.

„Musíme sa vrátiť!" zopakoval som. „Hneď! Počujete ma?!"

„To nejde, Michael. Vrátiš sa, až keď my dvaja zomrieme a bude po všetkom," odpovedal Ambrose. Vyzeral omnoho ustarostenejšie ako jeho brat. „Clio je teraz v opatere iných. Ak sa jej tam podarilo bezpečne dostať, nemusíš sa báť. Moja žena sa o ňu postará."

„Ak sa jej tam podarilo dostať," zdôraznil som. Striaslo ma pri pomyslení na zhon, ktorý som prežil iba chvíľu dozadu. Ryland a Nia presne vedeli, čo majú urobiť. Aspoň teda mne to tak prišlo. Možno šaleli od strachu rovnako ako ja. „A ak nie..."

„Na to teraz myslieť nebudeme, máme svoje vlastné povinnosti," povedal Tiberius.

„Hej, tebe sa to ľahko hovorí. Neprišiel si možno o lásku svojho života." Zachmúrene som zvraštil obočie, privierajúc na chvíľku oči. Zhlboka som sa nadýchol chladného vzduchu a na chvíľu zadržať dych. Nesmel som spanikáriť. Nemuselo sa stať absolútne nič. Mohol som v panike a pod vplyvom tohto celého zle vyhodnotiť situáciu.

Myklo ma, keď mi niekto položil ruku na plece. Bol to Ambrose, ktorý mi zastal výhľad na svojho brata. „Dýchaj." Uprene sa mi zahľadel do očí, čo som ale dlho nevydržal. Opäť som oči zavrel, striasol jeho ruku a čupol si. Oboma rukami som si zašiel do vlasov, napočítal v duchu do štyroch a počas toho sa zhlboka nadýchol. „Vieš, na vojne som sa stretol s mnohými vojakmi, ktorí trpeli podobnými stavmi," začal Ambrose a čupol si ku mne. Vyvaroval sa však hocijakého dotyku, zjavne pre moje dobro. „Dokonca omnoho horšími. Zväčša prišli z nejakej veľkej bitky, často ani neboli priveľmi zranení."

Odrátal som si sedem sekúnd a pomaly, počítajúc ďalších osem sekúnd, vydýchol. „Tam nastal problém, nie?"

„Áno, vyčítali si, že ich priatelia sa vážne zranili alebo zomreli. Úplne sa utopili vo výčitkách, prepadol ich strach, čo bude nasledovať. Nedokázali tú traumu spracovať, niektorí... niektorí si siahli na život."

„Starý otec mi hovoril o podobných prípadoch," vydýchol som napäto, zvierajúc ruky v päsť. Mal som chuť vytrhať si vlasy. Bolel ma snáď každý jeden sval v tele, celý som bol napätý ako struna na gitare pripravená na prasknutie. „Počas vojny... počas druhej svetovej vojny pracoval v bostonskej nemocnici."