Umenie liečiť

☽ 49 ☾

Michael

Trocha roztrasene som sa nadýchol, kým som čakal, kedy sa ku mne doktorka Hanlová obráti a ja jej budem môcť povedať to, čo potrebujem. Najprv som si však musel vypočuť ako sestrám diktuje presný čas smrti pacienta, ktorý ležal na lôžku pred ňou. Išiel som od iného prípadu, nemal som poňatia, čo sa tu mohlo stať a aká diagnóza viedla k smrti, no po včerajšku som podobné slová znova počuť nechcel. Pri rýchlom pohľade na zakrvavené telo mladého muža však bolo jasné, že inak to dopadnúť nemohlo. Ak nič iné, tak viditeľné strelné poranenie na krku by ho bolo v hocijakom prípade zabilo.

„Algarotti, povedz mi, že nesieš dobré správy," prehovorila doktorka zrazu ku mne. „Viac smrti dnes už asi neznesiem."

„Dobré, pacienta sme stabilizovali a poslali na sálu. Prevzal ho doktor Kan, je v najlepších rukách."

„Skvelé, ďakujem." Uštedrila mi úsmev, ktorý však bol skôr len zdvorilostný.

Dnes tu okrem nej slúžil iba doktor Ellis. Inak tu mala iba nás a rezidentov, na ktorých sa nie vždy dokázala ešte stopercentne spoľahnúť. Zjavne aj to ju natoľko stresovalo, nielen znova abnormálny výskyt fatálnych prípadov. Iba od môjho príchodu zomreli piati pacienti. Až som vážne nechápal, ako som sa všetkým piatim vyhol a vždy dostal na starosť niekoho iného. Aj keď v rovnako zúboženom stave, ale úspešne sme ho dali dokopy skôr, než by šiel ďalej – pod skalpel alebo na doplňujúce vyšetrenia.

„Môžeš sa vrátiť k tej administratíve. Chcem to mať čo najskôr hotové."

„Samozrejme." Padlo mi dobre znova sa chopiť stohov papierov a venovať pozornosť im. Nič nedokázalo nahradiť ten pocit, keď prišiel nový pacient a my sme mali sekundy na to, aby sme zistili rozsah zranení a určili ďalší postup, ale pokojnú chvíľu som naozaj veľmi potreboval.

Nebol som po včerajšku vo svojej koži. Zobralo ma to viac, akoby som bol čakal. Dumal som nad zbytočnou smrťou tých detí celú noc. A tak to potom dnes aj vyzeralo. V škole som len sotva dokázal dávať pozor. Od únavy, ktorá sa so mnou tiahla od minulej soboty, som nemal chuť ani na jedlo, iba som pil jednu kávu za druhou. Čo však bol rázny krok vedľa, od žalúdka mi potom bolo ešte horšie. No opakoval som si, že stačí zvládnuť dnešok a zajtrajšok. Nedeľu budem mať voľnú a od pondelka musím chodiť znova len na prednášky a semináre. Hoci pomaly začínalo skúškové a musel som sa naučiť ešte mnoho materiálov, oproti tomuto týždňu to bude ako dovolenka.

Dlho som pri papieroch nevydržal. S príchodom ďalších pacientov si ma k sebe doktorka zavolala, aby som pomáhal jednému z rezidentov – Chadovi. Nikdy sme spolu ešte nepracovali, ale bol to typ, ktorý mi sadol okamžite. Nemali sme teda žiadny problém pomáhať si a pracovať ako zohratý tím. Následne som mal snáď najdlhšiu pauzu za celý deň. Povenoval som sa ešte papierom a nenápadne sa vytratil najesť sa. Bolo to skutočne len na otočku, ale aj tá krátka prechádzka mi pomohla kúsok si vyčistiť hlavu.

Zároveň mi ale dala čas, aby som premýšľal. A hlavne sa nedobrovoľne poddal úzkostlivým myšlienkam. Nerád som dumal, čo asi ešte príde do konca zmeny. Dnes som tomu ale nedokázal predísť. Videl som pred sebou samé katastrofy, ďalšie smrti a odchod domov s krvavými rukami. Nie doslova, snáď...

„Konečne mám čas chvíľu aj na teba," povedala Ava, klesajúc na stoličku po mojom boku. Divil som sa, že ma vôbec našla. Nevolil som svoje typické nenápadné miesto, našiel som druhé. Sesterský pult na úplne druhom konci pohotovosti, ako boli dvere. Ak sa týmto smerom nik nepozrel, určite si ma tu nevšimol. Najmä, ak som sa zohol nad papiere. „Vidím, že dnes vyšla administratíva na teba. Minulý týždeň som ju tri dni robila ja," posťažovala si, prevracajúc očami.