Umenie liečiť

☽ 31 ☾

Clio

„Vzal by som ťa späť do Benátok, ale nemám pocit, že si to zaslúžiš, Clio."

„Lepší čas na opätovné stretnutie si si ani vybrať nemohol," zamrmlala som otrávene, zapierajúc sa oboma rukami – zdravými – do lodného zábradlia. Tu ma čakal aj po prvé, na palube akejsi lode, ktorá sa búrkou rozvíreným oceánom plavila do neznáma. „Čo ešte odo mňa chceš, Tiberius?"

„Ja som od teba nikdy nič nechcel, ty si s tým začala."

„Už som sa ti predsa niekoľkokrát ospravedlnila."

„Ospravedlnenie si nechaj pre živých, Clio. Mňa prázdne slová absolútne nezaujímajú. Niečo si odo mňa chcela a bodka. Ty si povolala zo záhrobia mňa, nie ja som sa rozhodol ti zavesiť na krk."

Nešťastne som vzdychla, zachádzajúc si pravou rukou do vlasov. V realite to zjavne tak skoro nebudem môcť urobiť s takouto ľahkosťou. „Áno, položila som ti otázku hneď v prvý večer a ty si neodpovedal. Miesto toho si podpálil špiritistickú dosku a potom sa ma rozhodol obťažovať v bare plnom ľudí."

„Ja som ťa obťažoval, čo?" opýtal sa so smiechom a oboma rukami sa odstrčil od zábradlia. Okrem nás bola paluba pomerne plná. Prechádzali sa po nej muži aj ženy, všetci oblečení do oblečenia, ktoré by som povedala, že bolo typické práve začiatkom minulého storočia. „Nie ty si sa mi prišla hodiť okolo krku v domnienke, že som tvoj milovaný?"

„Veľmi sa na seba podobáte. Akoby ste boli bratia."

Zasmial sa, skláňajúc pritom ale hlavu. „To ťažko, ja už nemám brata."

„A mal si?" vyšlo zo mňa okamžite. Snáď po prvé mi konečne niečo prezradil. Niečo, čo mi mohlo pomôcť. „Mal si brata, Tiberius?"

Neodpovedal. Založil si ruky do vreciek čiernych nohavíc a vydal sa palubou preč. Nezostávalo mi nič iné, len ho nasledovať. Bizarné bolo, že jeho si ľudia všímali. Dámy s chichotom sklápali pohľady a obracali hlavy, keď sa ich smerom usmial a pozdravil ich. Mňa nevidel nik. Dokonca ani tí, čo mi išli oproti a ramenom či rukou do mňa vrazili. Ja som však na oplátku nič z toho necítila, akurát videla.

Už-už som sa išla znova niečo opýtať, keď sa šarlatán na päte svojich kožených čižiem zvrtol a otočil čelom ku mne. S rukami stále vo vrecku nohavíc cúval, zatiaľ čo vietor sa mu od chrta zaprel do dlhého čierneho kabáta. „Môj brat zomrel vo vojne. Z frontu sa vrátil už nikto úplne iný. Niekto, koho som nespoznával ani ja sám."

„Stalo sa mu tam niečo tak hrozné?"

„Na vojne sa každému stalo niečo hrozné. O tom je vojna, zlatíčko. Dejú sa tam samé hrozné veci, ktoré si vy neviete ani predstaviť."

„Minule si mi hovoril, že si tam bol tiež, no iba krátko. Bolo to kvôli nemu? Zutekal si potom, čo sa stalo jemu?"

Mykol plecami a vytiahol z pravého vrecka škatuľku s cigaretami. V druhom vrecku zašmátral po zápalkách. „Hovoril som mu, aby sa nehral na hrdinu. Bola to beznádejná situácia, zahnali nás do pasce. Keby tam nie je ten prekliaty zákop o ktorom nik nevedel, celý náš oddiel by rozmetali na franforce. Vieš si to predstaviť? Tridsať dospelých mužov?" Dlho si potiahol z cigarety, zatvárajúc oči a vychutnávajúc dym v pľúcach. „No môj drahý brat... alebo lepšie povedané lekár v ňom, by neustál, keby nechá niekoho zomrieť. Ani za cenu vlastného života."

„Čo sa tam teda stalo?"

Vyfúkol dym vysoko nad hlavu, znova berúc cigaretu medzi pery. „Vzal si do hlavy, že na takmer úplne nekrytej a otvorenej planine sa dostane k nášmu zranenému veliteľovi a pomôže mu. Prvú ranu schytal po pár metroch, druhú krátko nato."