Everything will be fine /SMTV FF

11. Veci na chodbe...

V parku to bolo nádherné. Rozprávali sme sa o všeličom. Spomenula som, že mám skoro 100K. ,,Gratuluju." povedal Mattem. ,,Ešte negratuluj, môžeš až vtedy, keď už tých 100K naozaj budem mať." spoločne sme sa zasmiali. No vtedy ma tak zabolelo brucho, že sa mi až zakrútilo v hlave. ,,Seš v pořádku?" opýtal sa Dejzr. ,,Jo, všetko je fajn." usmiala som sa na silu a snažila sa tváriť, že mi nič nie je. Prechádzali sme sa a prechádzali, keď tu mi prišlo extrémne zle. Musela som si sadnúť. ,,Je všechno v pohodě?" opýtal sa Vitaa. ,,Nie. Je mi extrémne blbo." na to začali chalani vyvádzať. ,,Musíš do nemocnice! Ale že rychle!" vravel jeden. ,,Brala si dneska ty léky?" pýtal sa Dejzr. ,,Jak dlouho už ti je tak blbě? Proč si nám to tajila?" prekrikovali sa jeden cez druhého. Ja som tam zatiaľ umierala bolesťou. ,,Môžete, ma prosím odniesť do nemocnice?" povedala som napokon čo tam furt niečo vraveli. Neváhali a postavili ma. Prehodili moje ruky na jedno Mattemovo plece a na druhé Vitovo plece. Dejzr šiel vzadu. ,,Nebude lehčí zavolat sanitku?" no Mattem s Vitom nesúhlasili, vraj je nemocnica niekde tuto blízko. A tak ma tam nejako dovliekli. Len čo sme tam dorazili, ohlásili sme sa a skoro ihneď ma zobrali. 

※TIME SKIP※

Domov sme prišli až okolo ôsmej. Predpisovali mi lieky, kontrolovali ma a konečne ma objednali na operáciu za 4 dni. Úprimne, bojím sa ale som aj veľmi rada lebo sa toho zbavím. Keď som prišla domov, Robo vyvádzal. Už sa nesnažil na mňa "zapôsobiť" a tváriť sa milo či ľútostivo. Proste keď som niečo urobila zle, dostala som poza ucha, facku a podobne. Teším sa keď už konečne budem mať 18 a vypadnem odtiaľto. Nájdem si niekde byt a bude mi fajn. Jo a mimochodom, Robo o tom nevie že...mám rakovinu. Proste som mu to nepovedala. Nech si na*erie. Šla som sa osprchovať, no to by nebol Robo keby mi po 10 minútach nevypne vodu. Ďakujem! Ale našťastie som si stihla ako tak opláchnuť vlasy takže som bola cajk. Keď som si ľahla, zobrala som si mobil a ešte chvíľku som si písala s Dejzrom, Matym a Vitom. Úprimne, s Matym je mega sranda. 

Ráno bolo do cela obstojné. Aj keď ma bolelo brucho, bola som v poriadku. ,,Idem za Samom a chalanmi. Čau, neviem kedy prídem." povedala som rýchlo, len čo som si urobila rannú rutinu.na raňajky som kašľala, spoliehala som sa na to, že sa najem u Sama. ,,Počkaj chvíľu!" zakričal Robo z kuchyne. Ja som prevrátila oči ale šla som za ním. ,,Tebe dala niečo mama?" opýtal sa na rovinu. Zachovala som si chladnú hlavu a na rovinu povedala, že nie. ,,Niečo ti zanechala! Neklam ty malý spratek!" do nosu mi doslova strčil malý lístok. Do prdele-pomylsela som si práve vtedy. Kúsok papierika  maminho listu. Takže tu sa to odtrhlo... Bolo na ňom napísané: Zober si tieto peniaze... ,,VRAV!" to sa rozkecať nedalo, a tak som prikývla, že áno. No a samozrejme sa naštval. ,,Kde ich máš?" ja som sa snažila tváriť, že som hlúpa. ,,Čo mám kde?" no to som prehnala. ,,TIE PENIAZE!" Robo sa ohnal rukou ale ja som stihla uhnúť. Rýchlo som otvorila dvere a vyšla von z bytu. Utekala som rýchlosťou blesku dole. ,,Dnes sa domov ani nevracaj!!! Alebo vieš čo? UŽ NIKDY! TU MÁŠ SVOJE VECI!" čakala som dole a dúfala, že to myslel len zo srandy. No počula som, ako niečo dáva von z bytu. Po chvíľke hlasno tresol s dverami, a ja som si bola 100%ne istá, že tam môžem ísť. Na chodbe boli všetky moje veci. Všetky. Kraťasy, tričká, nohavice, čiapky, môj nový návrh na merch, kufor, dokonca aj perina s vankúšom. Bola som v šoku. Toto sa stalo po prvý krát... Otvorila som po tichu kufor a nahádzala tam veci. V kufri boli nejaké tašky z kaufladnu a lidlu a tak som do nich napchala zbytok vecí. Pomaly som sa to snažila vyniesť z bytu. Dole pri vchode som sa s niekým zrazila...

(takže dúfam že sa kapitola páčila, o chvíľku vyjde ďalšia. A všimli ste si, že už v názve nie je SAD END? Rozhodla som sa, urobiť Happy end takže sa môžete tešiť na šťastné zakončenie. Zatiaľ sa tu majte a bye bye 😄)