Neopätovaná nenávisť (HP FF)

36. Prekazené narodeniny zachránená oslava

„Dobré ráno! Crystal, vstávaj! Máš narodeniny,“ zobudil ma Hermionin hlas.

„Fakt novinka,“ zamrmlala som do vankúša.

                     ***

„Čo je na tom vlastne také úžasné?“ pýtala som sa pred zrkadlom a snažila som sa rozčesať si vlasy. „Som zase o rok staršia. Ani sa nenazdám a po jednom mi zošedivejú všetky vlasy na hlave.“ sťažovala som sa, jedným očkom dívajúc na Hermionu.

„Ale nezošedivejú. Niečo pre teba mám.“

„Farbu na vlasy?“ typla som.

„Nie?...Chcela som ti to dať síce až večer, no myslím že je vhodná chvíľa,“ vytiahla z poza chrbta knihu a podala mi ju.

„Pýcha a predsudok, Jane Austen.“ prečítala som nahlas. A obzerala som si obal knihy.

„Tebe sa nepáči?“

„Nie, je prekrásna, ďakujem. No ja moc na romantiku nie som.“ Hermiona posmutnela. „No som si istá, že sa mi bude páčiť,“ presviedčala som ju. „Na čo sú vlastne narodeniny, keď ich nemôžem stráviť s mojou rodinou?“ spýtala som sa. Narážala som tým hlavne na to, že ich nemôžem stráviť so Cedricom, ale namiesto toho, bude v kancelárii Umbridgeovej písať trest mučiacim perom, pretože som sa snažila chrániť jeho česť.

                     ***

Vyučovanie by prebiehalo vcelku fajn, keby som nemusela myslieť na to, že strávim poobedie v prítomnosti Dolores Umbridgeovej.
Na obed som nemala ani najmenšiu chuť. Draco mi každú spoločnú hodinu posielal motivačné lístky typu, „Už len tri vyučovacie hodiny a hodina po škole a budeme spolu!“ Alebo odkazy, typu: „Dnes ti to svedčí, ako vždy.“ „Všetko naj k narodeninám, Crystal!“ „Usmej sa! Tváriš sa ako keby ti Grabbe a Goyle pred nosom uchmatli posledné muffiny, rovno na tvoje narodeniny.“
Na toto som mu napísala už len: „Haha, prestaň si z toho robiť srandu! Prisahám, že im do muffinov napchám cukríky na grcanie a to cez víkend a neskúšaj ich varovať! Teda iba, že by si chcel zmeniť účes.“ po tomto odkaze sa na mňa Draco len vystrašene pozrel a sľúbil, že im nič nepovie.

                    ***

Zamyslene som sa zahľadela do steny, prebralo ma až profesorkyne:„Ehhmm..Slečna Diggoryová, píšte ďalej!“

„Hmmm, áno.“ znovu som uchopila brko a začala písať, "Nebudem utekať z hodín a klamať." Zaťala som zuby a v ruke som opäť pocítila pálivú bolesť, snažila som sa nedať na sebe vedieť bolesť, no bolo to akoby mi do ruky ryli nožom, snažila som sa zo všetkých síl, no tiché syknutie sa mi nepodarilo udržať.

Sedela som v kancelárii Umbridgeovej, všade samé mačičky a ružová, jedna vec je, že mačky neznášam, ale to, aby sa mi snažila takto znechutiť ružovú, no už nie je v poriadku. Ešte aj cukor ktorý si sypala do čaju, bol ružový. Mimochodom, bol to už tretí čaj čo pila, len cez môj trest. Možno keby sa vzdala cukru do čaju, mohla by nakupovať v obchodoch s lepším oblečením.

Okrem toho, že dneska už je štvrtok, druhý týždeň školy a ja už teraz absolútne nič nestíham a nemám na nič chuť a na to, že mám narodeniny sa cítim mizerne. Celý deň sa nám kopia úlohy, ktoré som samozrejme ešte nestihla vypracovať.

Po hodine mučenia a ukrutnej belesti, som vybehla z jej kancelárie rýchlosťou nimbusu 2000 a ani som sa neobťažovala jej pozdraviť. Vbehla som rovno do Dracovho náručia.