Neopätovaná nenávisť (HP FF)

28. Navždy preč

Odrazu sa v tráve pred nami zajavil Harry, jednou rukou stískal Cedrica a v druhej ruke držal pohár. Dumbledore sa snažil odtiahnúť Harryho, ten sa nepustil, no Cedric sa však stále nehýbal, postavila som sa na špičky aby som lepšie videla čo sa deje, okolo nich sa začali zhlukovať ľudia.

„Je mŕtvy! Cedric Diggory! Mŕtvy!“ ozývalo sa temnou nocou. To predsa nemôže byť pravda. Otec s Mamou sa predierali cez dav.

„Nepúšťaj ju tam, Christine!“ počula som zvolať Draca. Chris ma chytila za ruku, snažila som sa jej vytrhnúť, trvalo mi to niekoľko sekúnd, pričom som ani nezaregistrovala, že sa mi po lícach kotúľajú. Zbehla som dolu, pričom som sa zmarila pokus niekoľkých mojích spolužiakov, ktorý sa ma snažili zastaviť. Predrala som sa cez dav kričiacich a vzlykajúcich dievčat.

No zrazu som ho uvidela. Slzy sa po mojich lícach spúšťali rýchlejšie a oči ma začínali štípať. Na tvári mal škrabanech a bol bledý ako stena. Zbadala som pri sebe chlapca s platinovo blonďavé vlasy.

„Crystal,“ oslovil ma, zapozerala som sa do jeho búrkovo sivých očí a znovu na Cedricovo telo a potom na Harryho.

Spomenula som si, ako ma Cedric v treťom ročníku, zachránil pred dementorom, keď som sa snažila dostať za Harrym a Hermionou, povedala som mu „Zato budem tvoja dlžníčka ešte veľmo dlho. A samozrejme aj za to že to nepovieš McGonagallovej.“ vtedy mi so smiechom povedal že ma bude až do svojej smrti chrániť, lebo som jeho mladšia sestra.
A teraz, je mŕtvy. Je preč a už mi ho nikdy, nikto, nemôže vrátiť, nechcela som tomu uveriť. Rozbehla som sa za ním a chytila jeho ľadovú ruku.

Nedokázala som vnímať nič iné len tu strašnú bolesť v srdci. Akoby niekto otvoril staré rany a spravil nové, oveľa oveľa hlbšie.
Človek s ktorým som vyrastala, ktorý má chránil, naučil na toho toľko veľa, je teraz definitívne preč. Slzy mi tiekli z očí aj keď som si to neuvedomovala. Ležala som a s plačom držala Cedricovu studenú ruku.

Otec objímal Cedricovo telo, nahlas nariekal a kričal. Ešte nikdy som ho nevidela takého zničeného. Mama s plačom stála vedľa mňa a snažila sa ma postaviť a odviesť aby sa na telo nemuselo nepozerať toľko ľudí. Za normálnych okolností, by som sa pretrhla, len aby ma niekto nevidel v takomto stave. Ale mňa to už nezaujíma, nech sa pozerajú, pre mňa za mňa.

Teraz už netuším čo chcem od života. Ako malí sme so Cedom presne vedeli či chceme, no keď sme vyrástli trochu sa to zmenilo.
Cedric mi vravel, že keď nebudem mať s kým bývať, nasťahuje ma k sebe. A teraz je to všetko preč, všetky sny, sľuby, odišli s ním....

„Vezmeme ho na ošetrovňu. Tu je až príliš ľudí.“ oznámil Dumbledore Fugeovi a pozrel sa na otca.

„Ochvíľu prídem za vami.“ snažila som sa zahnať nové slzy ktoré sa tlačili cez moje viečka, no nakoniec som to vzdala a nechala ich stekať po mojej bledej tvári s červenými očami od plaču.

„Crystal, poď sem.“ chlapec s búrkovími očami ma odviedol ďalej od tohto cirkusu a objal ma.

„D-Draco, on nemôže byť preč..“ utrela som si slzy no nepomohlo to, keďže sa mi z očí spúšťali ďalšie.

„Pšst.... Všetko bude dobré,“ hladkal ma po chrbte. Na chvíľu som mu dokonca chcela aj uveriť, no po tomto, už nikdy nič nebude ako predtým.

„Nebude.. Mala by som ísť za našimi.“ smrkla som.

„Odprevadím ťa.“ usmial sa. Má taký krásny úsmev, úsmev som mu cez slzy opätovala. Mlčky sme kráčali až pred dvere nemocničného krídla.

„Budeš v poriadku?“ prikývla som. „Crystal, počúvaj ma, keď budeš niečo potrebovať, príď za mnou, kľudne aj o pol noci. Heslo je, Čistá krv, hrdosť Slizolinčana, vieš kde mám izbu. Ľúbim ťa a som tu pre teba.“