The Last Love

3.časť

Moje telo cítilo silný náraz a neuveriteľnú bolesť. Spadla som na zem ako vločka snehu. A na tele som mala stovky rán z ktorých vytekala krv. Na malý moment som vnímala , že okolo mňa bolo niekoľko ľudí . Chcela som odpovedať no nemohla som. Moja bolesť mi to zakázala. Počula som iba vety s ktorých som mala strach.

„ Zavolajte preboha záchranku! Nevidíte že krváca!?“

Naraz som prestala vnímať svet okolo a môj rozum sa zastavil. Zobudila som sa iba na nemocničnej posteli a na ruke som mala ihlu ktorá mi dávala do tela infúziu. Hlava mi šla prasknúť. Telo ma bolelo a z rán mi už netiekla krv pretože som to mala zašité. Zreničky sa mi pomalinky zaostrovali a ja som už presne vedela kde som. Vedľa mňa sedela moja mama. Z jej očí tiekli prúdom slzy. Chcela som jej ich utrieť no nemohla som. Bolelo ma to! Tak veľmi som ju chcela objať a dať jej vrúcny bozk na líce. No nedalo sa! Stal sa zo mňa mrzák!!! Chcela som kričať , plakať od tej bolesti. Snažila som sa vybrať z ruky tú hnusnú nemocničnú ihlu. No moja mama ma v tom zastavila.

„ Emily! Prestaň! Ukľudni sa! „

„Prečo som tu? Čo sa stalo? Ja tu nechcem byť! Nechcem byť mrzák!“

„Miláčik nehovor takto. Keď si šla na prechádzku s Becky , vyletelo na teba auto a už si sa nemohla tomu vyhnúť.“

„ A Becky?! Je v poriadku?! Kde je?! „

„ O ňu sa neboj. Je v poriadku. Ocino ju zobral k veterinárovi na prehliadku.“

Takže pre toto som v nemocnici?! Pre nejakého chlapíka ktorý nevie riadiť auto a musím zato  trpieť JA ? Prečo?! Prečo sa toto stáva iba mne? Prečo ma Boh neobdaril šťastím a láskou? Tieto otázky mi blúdili mysľou celý deň. Nezmohla som sa pozerať na svoju utrápenú rodinu. Nechcela som žiadne návštevy. Pri pomyslení  ako som ich ranila a na tie pohľady sa mi z očí vyhrli slzy. Okolo mňa behali samé sestričky a  doktori. Posielali ma na rôzne vyšetrenia ako pokusného králika. Nevadilo mi to. Chceli to možno pre moje dobro a možno to robili len preto, že je to ich práca. Už 4 deň som ležala na tej istej posteli , v tej istej izbe a najhoršie bolo že som nemala nikoho okolo seba. Niekoho kto by ma vypočul. Zrazu sa otvorili dvere. Myslela som si že to budú určite sestričky, no neboli. Bol to cudzí chalan a v ruke držal balóny a kyticu ruží. Nepoznala som ho. Prišiel ku mne a na malý moment sa na mňa pozeral ako keby som bola zázrak.

„ Hm prepáčte? Poznáme sa? „

„ Ahoj. Nemusíš mi vykať ja som Alex a ty? „

„ Hm ahoj? Ja som Emily , ale ja tu nemám nikoho na izbe komu by si tie balóniky a  ruže dal. Určite si si pomýlil izbu. „

„ Nie. Tieto darčeky sú pre teba. Ja viem že ma nepoznáš a najradšej by si ma ani spoznať nechcela po tom čo ti poviem.“

Moje telo sa naplo. Bála som sa ho , pretože som mala obavy čo mi povie. Prudko som si sadla a čakala som kedy mi povie to čo tají.

„Viem čo sa ti stalo. A viem kto ti to urobil.“

„Kto?! Vysyp to! Kto mi urobil takéto svinstvo!“

„Bol som to ja...“

V tom momente som bola ako obarená. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Chcela som sa postaviť a dať mu poriadnu facku. No nevládala som. Ako to si mohol len tak prísť a povedať „ Bol som to ja“ ako keby sa nič vážne nestalo. On si myslí že keď mi donesie tieto cukrovinky že mu odpustím?! Za to mi pekne zaplatí!!!

„ Vypadni z tejto izby! VYPADNI!!!“

„Prosím dovoľ mi aby som ti to vysvetlil. Prosím!“

„Nie vypadni. Čau!“

Pozrel sa na mňa s prosebnými očami. Kyticu a balóny položil na stôl a zmizol. Ako náhle som počula ako sa zatvorili dvere , moje oči pohltili slzy a z mojich pier boli počuť hlasné vzlyky. V tú chvíľu som chcela zomrieť.  Celá som sa triasla nielen kvôli nemu ale aj kvôli ihle ktorú som si nechtiac vytrhla. Naraz som cítila silné kŕče v mojom tele. Nemohla som sa ani pohnúť od bolesti. Rýchlo som zazvonila a o pár sekúnd prišiel primár a niekoľko sestričiek. Hlasno som kričala a plakala. Sami nevedeli čo mi je. Bola som ako v jednom ohni. Cítila som že sa so mnou niečo deje. No nevedela som čo. Oči sa mi pomaly zatvárali a svet okolo som prestala vnímať. Znova som bola akoby mŕtva...

Dúfam že sa zatiaľ páči :) Za chyby ak sú tam sa ospravedlňujem :)